Boh je jediný odborník na rozbité životy

Nedá sa to vidieť

Takáto tragédia býva najväčšia, a predsa ju nikto nevidí. Prebieha v srdci, niekedy sa to udeje okamžite, ani sa nestačí obzrieť a jedna črepina sa uloží vedľa druhej. Spôsobuje to niečo naozaj neočakávané, priženie sa smršť a nedá sa zabrániť tomu, aby vznikla nejaká škoda. Prvou reakciou býva prekvapenie, telo sa skláti, vnútro kričí, ale zvyčajne nie nahlas. Ale občas je to trochu iné, a jednoducho si celé to rozbitie zapríčiní človek sám.

V spojení
Mojžiš ako vodca ľudu bol ten, ku komu sa Boh prihováral. Dal mu výnimočnú a aj nie najľahšiu úlohu - prejsť z Egypta do zeme zasľúbenej. A tak národ chodil sem a tam, blúdil po púšti a večne nespokojne reptal. Mojžiš bol, našťastie, v nepretržitom spojení s Bohom, býval v jeho spoločnosti často aj sám na vrchu a prejednával s Ním nejednu záležitosť. Pri takej príležitosti Boh nadiktoval Mojžišovi aj znenie desiatich prikázaní, ach, to len bola udalosť! Niečo neslýchané, čo nijaké iné pokolenie predtým nezažilo. Malo sa tancovať a byť v povznesenej nálade.

Nevyšlo to
Len čo Mojžiš zostúpil z vrchu, aby sa pridal k zvyšku ľudu, ohromene civel na pohromu. Ľud sa veselo zabával, vyrobil si zlaté teľa a uctieval ho, akoby si to zaslúžilo. Izrael rýchlo zabudol na Boha, vymyslel si vlastného a hodoval na jeho počesť. Mojžiš sa rozčúlil, vzal dosky, na ktoré mu len nedávno bolo zverené desatoro a porozbíjal ich.
 

Tak to býva
Symbol toho, za akých okolností boli dosky rozlámané na kusy, niečo napovedá. Najväčšia bolesť totiž občas nasleduje po najväčšom šťastí. Kto by si bol také niečo čo i len pomyslel? Možno je to tak preto, lebo sa človek jednoducho musí naučiť kalkulovať so všetkým, musí sa priučiť tomu, ako si ochrániť dobré, ako stískať vzácnosť tak v ruke, aby ju nič nerozbilo. Mojžišovi zatemnela myseľ hnevom a sklamaním. Nebol to však koniec. Onedlho sa totiž Boh opäť prejavil milostivo, hriech ľudu odpustil a dal pokyn, ako opäť zostavať to, čo bolo rozbité.
 

Ako tie prvé
Podľa príkazu mal Mojžiš vstať, vyrobiť z kameňa dvoje dosák, takých ako boli tie predošlé a vydať sa na rovnaký vrch. Boh sám potom zapísal slová desiatich prikázaní a napravilo sa to, čo smútok chcel nadobro zničiť.

Len čo sa niekomu rozbije život, má sklon k rezignácii. Nie je ani najmenšia ochota niekam sa ďalej snažiť, a ak by sa aj podarilo znovu nadobudnúť rovnováhu, už to nebude nikdy také, aké to bývalo. Je to strach zmiešaný s nechuťou. Je to nekonečné utápanie sa v tom starom - človek zatvára oči najsilnejšie ako dokáže, len aby si vyvolal obraz minulosti. Je to hnev na nič a všetko súčasne, pretože ani sa nevie, koho by bolo najspravodlivejšie obviniť. Celkom určite to tak byť nemalo a táto jediná pravda zapríčiňuje zlosť. Je to neprestávajúci pocit samoty a myšlienka, že nikto nie je taký, kto by tu bol za účelom záchrany. Veď aj Mojžiš bol zradený, nikto sa neriadil tým, čo bolo povedané, poodišiel na vrch a už aj sa národ vrhal do hriechu. Je to nepredstaviteľne kruté. Ale nie je to nič, s čím by si Boh neporadil.

Jediné, čo žiada, je sebazapretie. Ráno vstať a pracovať, neskrývať sa, zhotovovať a zhotovovať, kým nebude doska úplná - nechať srdce biť, aj keď by sa zdalo, že nemá prečo. Boh ho nenechá prázdne. Napíše naň slová, naplní ho a po rozbitom nebude viac ani stopy.