Byť dospelý, to veru nie je len prežúvať cukor, vyskakovať vysoko a pretancovať trojo topánok. Obdobie zrelosti so sebou ťahá veliké rozhodnutia, dobré aj zlé, veliké bremená, lebo veď strava a iné potrebné sa nekúpi za úsmev a veliké ponaučenia, lebo chybujeme a občas dostaneme poriadne ťažkú skúšku.
Kvetka je mladé žieňa, ktorému chýba zrak, ale keď sa s ňou zhovárate, vedie vás jedna myšlienka, neustále sa opakujúca ako ozvena. „Tá je ale múdra.“
Lebo ona taká skutočne je, nemyslí si, že rozum jej bol nadelený iba ako ozdoba či nutné zlo, ktoré z času na čas, keď srdce záhadne mlčí, musí i použiť.
„Tvoj príbeh je v podstate jednoduchý,“ povedala som jej, ale vonkoncom som tým nepoukazovala na skutočnosť, že by bol nudný či nebodaj nehodný spracovania. Naopak, v zdanlivej jednoduchosti vytŕča ruku varovanie.
Od detstva
Vyrastala v období, keď sa integrácia skloňovala veľmi sporadicky, ak vôbec, a teda bolo prirodzené, že navštevovala základnú školu pre nevidiacich a slabozrakých. Prebývala na internáte, inak sa to nedalo, cestovanie bolo totiž nákladné a časovo náročné. Budova školy si žila svojím príbehom ďaleko od jej domova a ona bola povinná naučiť sa spievať jeho piesne, dýchať jeho rytmus. Tamojší zamestnanci zrejme robili, čo mohli, alebo aj nie, ťažko súdiť, ale príliš veľa hodín trávili vštepovaním, že žiaci musia byť nápomocní. Za každých okolností stáť na strane potrebných bez ohľadu na to, či to bude správne alebo nie. V týždennom kolobehu nebolo miesto na nič, iba ak na tvrdé pripomienky, čo ešte treba. Že zastaviť sa nie je kedy. Že na výdych možno bude príležitosť inokedy, zajtra, pozajtra, nikdy.
V práci
Ani nie je prekvapivé, že keď vyrástla do veku, keď už smela nazbieravať i skúsenosti ako zamestnanec, v slovníku sa s pravidelnosťou vyskytovalo najmä jedno slovo. Áno.
„Môžeš za mňa zastúpiť?“
„Áno.“
„Môžeš toto urobiť za mňa?“
„Áno.“
„Ja si musím zobrať dovolenku, mám rodinu, deti ma čakajú. Ale ty to zvládneš, však?“
„Áno.“
Oddych
Vnímala, že čosi nie je v poriadku, že zaneprázdnenosť je možno atraktívna na pohľad, ale v skutočnosti zapácha chorobami. Aj si vzala voľno, aj vyskúšala iné zamestnanie, ale predsa len sa telo hlásilo, ako sa hlásia zvony na kostole. Raz jej klesol cukor, potom jej oťažievali nohy, inokedy kolísal tlak. Rok za rokom sa míňali, vymieňali si poznatky a každý jeden ju upozorňoval, že je vyčerpaná, že predo dvermi stojí syndróm vyhorenia.
Nie
Situácia sa vyfarbila, napokon povedala tiché, ale zreteľné nie a zo zamestnania odišla s nešťastím a poškodeným telom.
Odpočívala a odpočívala, lebo na iné sa sila nenašla, ale potom sa to všetko ešte len spustilo. Veru tak, telo si uvedomilo, že konečne je ticho a môže sa prejaviť v celej pevnosti a nastúpili zdravotné problémy, o akých sa jej ani neprisnilo.
Zo spánku ju budievajú tetanické záchvaty, ktoré síce pôsobia nevinne, ale nejeden, čo je nimi poznačený, potvrdí, že viacráz mal pocit, že smrť je nablízku alebo že prichádza infarkt. Nezdravie, ktorým trpí, ju vyradilo z práce, prekráčať svetom jej umožňuje aspoň invalidný dôchodok.
„Viem, že nie každý si môže dovoliť odísť z práce, lebo peniaze potrebujeme, ale nech je toto varovanie. Ja sa teraz ešte len učím hovorievať aj nie, vedieť počúvať telo. Mať pravidelný prísun jedla, lebo kedysi som jedla nepravidelne, prechádzať sa, zasmiať sa, čítať si Bibliu. Dôležité je nájsť rovnováhu a nepovažovať zaneprázdnenosť za niečo samozrejmé, čo tu jednoducho je.“
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies