Pri pohľade na neho sa nikto neusmial. O tom, že jestvujú i slová označujúce sa ako komplimenty, počúval len z diaľky, lebo jemu sa nikdy nevenoval ani jeden jediný.
Niežeby na ňom nebolo nič pekné, iste by sa našlo veľa pozitív. Že keď si spomenie na pekný zážitok z minulosti, usmeje sa ako dieťa, hoc je už dávno dospelý. Že vie i obstojne spievať. Že nie je zhnitý v charaktere, naopak, na dobro ešte nezanevrel. Tieto a ani iné skutočnosti, však nezaujímali vtedajšiu spoločnosť, poznali ho len ako žobráka z ulice. Navyše slepého, úžitok z neho nemali.
Ježiš
Žobrák trávieval čas na verejnosti a aj keď ho nikto do rečí nezapájal, predsa mu neušla zaujímavosť, ak sa teda nejaká vyskytla. Vedel, napríklad, že žena, ktorej krásu všetci ospevovali, scudzoložila, alebo že tamten rebelský syn sa odmieta učiť naspamäť všetkých päť kníh Mojžišových. Vďaka načúvaniu ho vysoko nadchla správa o mužovi menom Ježiš, ktorý nenecháva kameň na kameni. Vždy sa niečo udeje, keď je nablízku, a tie zázraky, ktoré vykonal, to je niečo! Žobrák nikomu nič nepovedal, veď sa ho ani nikto nepýtal, ale v srdci si zaumienil, že ak by Ježiša stretol, požiada ho o pomoc. Lebo aj keď spôsob života mal rovnaký už niekoľko rokov, nikdy si naň nezvykol a zrejme si ani nikdy nezvykne. Ktorá naivná stvora to rozprávala, že na všetko sa dá zvyknúť?
Krik
Jeho sen bol dlho len snom, nehmatateľným, nedosiahnuteľným. Ale potom, sčista-jasna, stál na zvyčajnom mieste a strhol sa rozruch. Ježiš prechádzal obďaleč, ale všetci vraveli, že sa nemieni zastavovať, že jeho cieľ sa nachádza v inom meste. Žobrák sa zľakol. Ak teraz premešká príležitosť, naveky bude dýchať ako niktoš. Ak teraz neurobí možné i nemožné, bude jeho osud zatratený. Akúže mal ale možnosť muž, ktorý bol odkázaný na cudzie ruky, čo by ho viedli? Iné nevedel, a tak sa rozkričal z plného hrdla, až ho pľúca zaštípali.
„Ježiš! Zmiluj sa nado mnou!“
„Nebudeš ticho, ty odroň akýsi? On je učiteľ, s tebou by sotva mal čo preberať,“ napomínali ho tí, ktorí boli v jeho blízkosti. On sa ale odradiť nenechal, naopak, čím viac pokarhaní sa mu znieslo na šiju, tým väčšmi sa rozkrikoval.
Plášť
„Poď, Ježiš ťa volá,“ pristúpil k nemu jeden z tých, čo syna Božieho sprevádzali a vzal slepého žobráka, aby sa postavil tvárou v tvár tomu, do koho vložil svoje nádeje. Žobrák nezapochyboval, ani sekundu sa sám seba nespytoval, či sú chýry o ňom pravdivé. Veril im do takej miery, že chytil plášť, ktorý mal oblečený a odhodil ho s úmyslom nikdy viac sa doň nezaodieť. Nikdy viac na seba nedávať symbol nemohúcosti. Len čo ho Ježiš zočil a spýtal sa, aké súženie ho trýzni, žobrák odpovedal a razom sa mu otvorili oči. Prezrel, bol zdravý a viac žobrať nemusel.
Je to veru tak, že ak by dal na pripomienky okolia, k Bohu by jeho kroky neviedli. Keď raz srdce volá po Stvoriteľovi, jeho hlas nesmie prekričať ničovaté nič. Nech nás nezastavia problémy, nech nás neobmedzia názory, nech nerozhodne ťaživá minulosť. Volať k Bohu je najdôležitejšie, najväčšmi potrebné a čo je najlepšie, nikdy sa nezaobíde bez odpovede. Nezahanbí sa, kto vzýva meno najvyššieho.
Možno vás zaujme: SKUTOČNÝ PRÍBEH Keď sa usmiala, zistila, aký je Boh neopísateľne dobrý
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies