BRATISLAVA - Myslíte si, že to, ako si udalosti vybavujete, je naozaj reálnym odrazom toho, ako sa stali? Omyl. To, čo si uchovávame v hlave, môže byť znovu zostaveným obrazom toho, čo sa skutočne dialo. Neveríte? Mozog sa totiž s nami hrá.
Správne vnímanie našej minulosti, toho, čo sme naozaj zažili a videli, závisí jednak na našich zmysloch, jednak na motivácii, skúsenostiach, znalostiach, záujmoch, veku i napríklad profesii. V konkrétnej situácii potom pristupujú ďalšie objektívne faktory, to, za akých okolností sme niečo zaznamenali. Aký bol terén, viditeľnosť, ale aj naše aktuálne psychické rozpoloženie. Informuje psychologicalscience.org.
Presnosť nášho vnímania býva znížená v dôsledku únavy, depresie, požitím omamných látok i alkoholu alebo silným rozrušením. A to všetko môže ovplyvniť napríklad svedkov v trestných kauzách na súde. Pamäť nie je zachytením nášho vonkajšieho príbehu, ale podľa amerického psychológa Rogera Carla Schanka zo Stanfordskej univerzity perlou, ktorú vydolujete z minulosti vnútorného života.
Nepostihuje naše bytie, ale skúsenosť, nezaznamenáva súbor udalostí, ale príbehov. Ak spomíname, vždy si vyberieme udalosti, ktoré majú nejaký dôvod, udalosti, ktoré nás zaujali, pretvoríme ich podľa určitej zápletky a zasadíme ich do nášho prežívania či skúsenosti.
Falošné spomienky skúma už dlhé roky preslávená americká psychologička a expertka na výskum ľudskej pamäti profesorka Elizabeth Loftusová. Zaoberá sa tým, ako sa môžu spomienky meniť, akým spôsobom môžu byť riadené a manipulované.
"Mnoho ľudí verí, že pamäť funguje ako nahrávacie zariadenie, ktoré zaznamená údaje, ktoré si potom môžeme prehrať späť. Ale desiatky rokov práce mnohých odborníkov v psychológii ukázalo, že to nie je pravda. Naše spomienky nie sú konštruktívne. Sú rekonštrukčné. Pamäť funguje trochu ako stránky Wikipédie. Môžete tam ísť a zmeniť ich, ale rovnako tak ich môžu zmeniť iní ľudia," informuje.
"Ale časť pamäti nám môže povedať, kým chceme byť," oponuje profesorka Loftusová. Máme vedecký dôkaz, že keď sme narušili spomienky v pozitívnom zmysle, posilnili niekoho prestíž, ľudia si pamätali, že ich známky v škole boli lepšie ako v skutočnosti, že dávali viac na charitu, uvádzali, že ich deti chodili a hovorili v skoršom veku ako v realite. Skreslenie môže nastať aj v mysliach ľudí, ktorí sa inak snažia byť úprimní. Tak čo to hovorí o tom, že spomienky sú našou identitou?," pýta sa psychologička.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies