ROZHOVOR s Ľubom Šiškom: Baví ma hľadať krásu cudzích krajov a kultúr

Pred časom kolovala po internete štúdia, podľa ktorej vášniví cestovatelia nosia v sebe gény nomádov zo staroveku. Ušli sa aj tebe nejaké?

Tak o tomto som ešte nepočul, ale znie to romanticky! Neviem, či je cestovanie o génoch, myslím si, že skôr o túžbe.

Ty si po čom túžil, keď si si kúpil prvú letenku? Chýbala ti romantika, chcel si objavovať alebo ťa fascinoval pocit slobody?

Bažil som po inej klíme, chcel som zmenu... Nepovedal by som, že sloboda ako taká ma fascinuje. Je pre mňa prirodzenou potrebou rovnako ako nádych alebo pohár vody. Nechcem si predstavovať život bez nej a keď som mal nedostatok, dusil som sa, cítil som niečo podobné klaustrofóbii.

Keď sme sa naposledy rozprávali, žil si v Paname, teraz si dlhodobo zasnežený na Islande. To je to dosť extrémny rozdiel.

V Paname organizujem dobrodružné zájazdy, našiel som sa v tom, neskutočne ma to baví, ale po polroku prišiel istý stereotyp, navyše takéto zájazdy sa nedajú organizovať celoročne. Začal som teda rozmýšľať nad ďalšou destináciou, ktorá bude úplne iná. Navštívil som veľmi veľa exotických krajín, ale chcel som skúsiť „inú“ exotiku, ktorá bude absolútnym protikladom, a tak som si vybral Island. Bola to správna voľba,  je to úplne niečo iné ako všetko, čo som doteraz zažil. Island je surová príroda s neskutočnými zážitkami.

Zdá sa, že sa vieš adaptovať vo všetkých klimatických podmienkach.

Áno, zatiaľ to vyzerá tak, že sa viem asimilovať všade a veľmi rád skúšam svoje hranice. Baví ma hľadať krásu cudzích krajov a kultúr, či už v brazílskych favelách alebo na okraji ľadovca.

(V panamskej džungli)

Ostaňme ešte chvíľu v Latinskej Amerike. Prečo si si vybral práve Panamu?

Pretože je to krásna krajina plná diverzít. Panama city je obrovská metropola preplnená mrakodrapmi a len štyridsať kilometrov od nej sa môžeš stratiť v nefalšovanej džungli alebo na indiánskych ostrovoch bez elektriny. Žil som tam s menšími prestávkami asi rok, mimo turnusov som býval v izolovanom rezorte na pláži Karibského mora. Ráno som sa budil na šum mora a zvuky džungle... Namiesto sprchy som skočil do mora. Keď sa teraz pozriem von cez okno a vidím okolo seba meter snehu, pripadá mi to ako sen.

Ľudia sú tam vraj šťastní, aj keď nič nemajú...

Áno, súhlasím... Po tom, čo som prešiel na motorke veľkú časť Južnej Ameriky, som dokázal precítiť tú lásku, ktorá hýbe latinskou mentalitou. Vidieť ľudí na hranici chudoby v príšerných getách, tancujúcich v rytme salsy s úsmevom na perách, je niečo očarujúce... Čítal som štatistiky o pocite šťastia v rôznych regiónoch a práve tie latinskoamerické sa umiestňujú na prvých priečkach.

Čo musí mať človek v sebe, aby ho prijali medzi seba ako cudzinca? Spomínal si napríklad favely, chudobné getá v Brazílii, tam sa aj domáci boja vkročiť...

Samozrejme, keď sprevádzam ľudí, viem presne, čo si môžem dovoliť a kam ísť. Nemyslím si, že existuje nejaký univerzálny kľúč, ale ak sa chceš priblížiť k domácim kdekoľvek na svete, nesmieš sa ich báť a musíš byť otvorený. Mnohí turisti na exotickej dovolenke sa správajú k domácim ako k zvieratám v ZOO. Bez slova chytajú a fotia všetko, čo vidia, nemajú voči nim žiadnu úctu ani pokoru. Nemyslím si, že toto je cesta. Nie je jednoduché dostať sa do komunity cudzích kultúr a nie každá ťa prijme. Jasné, že je úplne iné priblížiť sa k „Latincom“ ako k severanom alebo Indom, ale to je skôr na nejakú sociologickú štúdiu. Na druhej strane, po siedmich rokoch na cestách vycítiš mnoho vecí...

Stalo sa ti, že niečo zle vycítil a mal si z toho nepríjemnosti?

Jasné, že áno. Prepadli ma dvakrát v živote vo favelách v Rio de Janeiro, kam sa bežný človek len tak nedostane a bol som si vedomý toho, že ťahám čerta za chvost. Dvaja mládenci mali veľký záujem o môj fotoaparát, začali si ma medzi sebou pohadzovať, našťastie som mal pri sebe nôž, podarilo sa mi skočiť na svoju motorku a zdrhnúť. Trošku mi to zdvihlo adrenalín aj odvahu, tak som sa ešte v ten deň vybral do najväčšieho geta v celej Južnej Amerike, do favely Rocinha, ale tam to už nebolo také jednoduché... Snoril som tam, kde som nemal, a zrazu jeden asi pätnásťročný chlapec na mňa vytiahol zbraň spoza rohu. Pamätám si tú sekundu, keď som pochopil, prečo má zovretú dlaň a prečo mieri na moju hlavu. Nešlo mu o foťák, niekomu sa jednoducho nepáčilo, že tam blúdim medzi chatrčami. Našťastie sa objavili domáci, ktorí začali kričať na chlapca, aby ma nechal a na mňa aby som okamžite zmizol.

(Na motorke v Rio de Janeiro)

Zrejme si odvtedy rozvážnejší...

Určite som rozvážnejší, ale niektorým silám neujdeš. Bezmocnosť a beznádej, ktorú som cítil počas zemetrasenia v Japonsku alebo pri záplavách v Thajsku, sú len veľmi ťažko opísateľné pocity. Takisto keď som sa skrýval v Izraeli počas bombových útokov, na tie sirény len tak nezabudneš...

Čo ťa nezabije, to ťa posilní – môžeš potvrdiť toto klišé?

Je to pravda, ale v tej chvíli na to nemyslíš, pretože ťa drží pud sebazáchovy a sústredíš sa skôr na to, aby si v prvom rade ostal nažive a nie na to, aký budeš silný po takomto zážitku. No práve tieto skúsenosti ti dajú najviac, tie pozitívne sú iba čerešňičkou na torte.

Z Panamy si letel rovno na Island, nebol to šok aj pre skúseného cestovateľa, ako si ty?

Jasné, že bol! Z tropickej krajiny plnej úsmevu a slnka, s oblasťami pripomínajúcimi tretí svet, kde ti na život stačí pár „šušňov“, na ostrov s jednou z najvyšších životných úrovní, pri polárnom kruhu, kde som mesiac nevidel slnko nad obzorom a hot dog s kolou v obedovej akcii za desať eur je dobrá kúpa... Čo ti poviem, nebolo ľahké začať fungovať v úplne opačných podmienkach.

Akí sú Islanďania? Zrejme nie sú až tak otvorení ako južania.

Celý ostrov je veľmi špecifický, určite o ňom zorganizujem cestovateľské kino. Islanďania nemusia byť na prvý pohľad usmievaví a prehnane milí. Držia si odstup, ale sú to čestní, féroví a inteligentní ľudia. Kriminalitu takmer nepoznajú, zmrzlinu milujú aj v zime, veria v mýtické bytosti, všetci hovoria po anglicky a „top“ témou skoro každého rozhovoru u nich je počasie. Určite by sme si z nich mohli brať príklad, čo sa týka vyspelosti, rovnoprávnosti a úžasného sociálneho systému, nerobia žiadne rozdiely v spoločenských vrstvách. Ostrov je skutočným prírodným aj kultúrnym unikátom. Je to krajina ľadu a ohňa, plná dych vyrážajúcich kontrastov.

Ako hovoríš, je to veľmi špecifická destinácia po všetkých stránkach, zrejme nie pre každého ideálna na dovolenku.

Pre mňa ako sprievodcu je zaujímavé sledovať, že sem chodia úplne odlišní ľudia ako napríklad do Panamy, pochopiteľne aj preto, lebo obidve krajiny ponúkajú úplne iný zážitok. Mínus dvadsať stupňov Celzia, tri hodiny šera a pivo za osem eur asi nemusí byť relax pre bežného Slováka. Ale mal som klientov, ktorí boli silno dojatí pri polárnych žiarach, prežívali to doslova ako prírodný zázrak. Musím sa priznať, pri niektorých panorámach som aj ja iba stál s padnutou sánkou...

(Island)

Na Islande žije iba okolo tristopäťdesiattisíc ľudí, vraj tam funguje mobilná aplikácia, ktorá ti podľa databázy ukáže, či náhodou nerandíš so sesternicou...

O tej aplikácii som nepočul, ale napríklad v ich jazyku neexistuje výraz pre strýka, bratranca či sesternicu, je to skrátka iba „príbuzný“. Zato na človeka, ktorý sa vyspal so svojou matkou majú tuším štyri pomenovania... Ženy sú emancipované, takže je úplne normálne, ak ťa v bare pozve na drink práve žena a hneď ti povie, že si s tebou vie predstaviť kamarátsky vzťah „s benefitmi“. Mám pocit, že randenie tu dávno vyšlo z módy, prosto nenaťahujú čas, sú nekonvenčné.

Stále sú pre teba najkrajšie Slovenky?

Samozrejme, nemajú konkurenciu! Nesledujem štatistiku výskytu krásnych žien na mape, aj keď u nás je naozaj vysoká a v skutočnosti mi vôbec nezáleží na tom, či je z Karibiku alebo zo Škandinávie. Dôležité je, ako sa pri nej cítim a čo vyžaruje. Sú tu samozrejme aj kultúrne priepasti, s ktorými u nás doma nemusíme bojovať... Pravda, dlho na Slovensku neposedím, začnú ma žrať mrle... Stále potrebujem nové impulzy! Veľmi rád cestujem, ale s rovnakou radosťou sa vraciam do rodnej Bratislavy. Vyrástol som tu, viaže ma sem mnoho spomienok, zážitkov a vzťahov, ktorých sa nevzdám.

V máji otváraš výstavu v bratislavskej Redute, minulý rok si precestoval Azerbajdžan.

Veľmi sa na tú výstavu teším! Je to jeden z mojich najsilnejších zážitkov, ktorý vo mne doteraz rezonuje. Nikde som sa nestretol s takou pohostinnosťou, ako v Azerbajdžane. Celú krajinu som prešiel krížom-krážom, zdokumentoval som každé mesto a kraj, podarilo sa mi zachytiť nádherné scenérie a momenty zo života domácich. Ako cudzinec som bežne dostával pozvania na obedy od nich z rôznych kruhov. Aj viackrát denne! Čerešničkou bolo, keď som spoznal zubára v bare, ktorý mi zadarmo poskytol dentálnu hygienu.

( Na koni v Azerbajdžane)

Po tom, čo si precestoval viac ako päťdesiat krajín sveta, dokáže ťa ešte niečo prekvapiť?

Určite áno! Fascinuje ma rôznorodosť ľudí v kultúrach, spoznávať rôzne archetypy je skúsenosť na nezaplatenie. Stále je pre mňa neskutočný zážitok, ako sa menia obavy, starosti a túžby ľudí podľa toho, odkiaľ pochádzajú a kde žijú.

Mnohí si myslia, že ľudia, ktorí sú neustále na cestách, stále pred niečím unikajú...

To hovoria tí, ktorí v živote nikde neboli. Nemám pocit, že by som unikal a keď, tak možno pred istým stereotypom. Mňa neustále očarujú ľudské príbehy, osudy, ktoré som čítal v knihách alebo pozeral vo filmoch. Zrazu som sa chcel stať ich súčasťou, zažiť to na vlastnej koži a tvoriť svoj vlastný príbeh.

Hovoríš ako romantický hrdina dobrodružných filmov! O čom bude tvoj príbeh?

Ja sa tak vôbec necítim... Nebál som sa ísť za svojimi túžbami a nebál som sa ani následkov. Fakt je ten, že som naozaj idealista. Vždy som sa riadil viac srdcom ako rozumom. Samozrejme, nie vždy to boli správne rozhodnutia, ale veď človek sa učí na vlastných chybách a ja som sa naučil hrať s kartami, ktoré mi život dáva, asi o tom bude aj môj príbeh. O mojich snoch. Zatiaľ som nadšený!

Do ktorých kútov sveta sa chystáš najbližšie?

Posledný rok bol pre mňa naozaj silný, čo sa týka cestovania aj zážitkov. Prešiel som dvadsaťdeväť štátov USA, ochutnával som Balkán, dokumentoval Azerbajdžan... Počas posledných mesiacov na Islande som si uvedomil, že sa chcem na chvíľu zastaviť a hociakým spôsobom pomáhať tam, kde je to naozaj potrebné. Chcel by som sa vybrať do Afriky a venovať sa deťom, o ich problémoch sa nám ani nesníva. Bol som dobrovoľníkom v Tibete, bola to úžasná skúsenosť, žiaľ veľmi krátkodobá. Chcel by som v tom pokračovať v krajinách tretieho sveta alebo kdekoľvek inde, kde ma budú potrebovať. Vyhľadal som niekoľko zahraničních nadácií, rozmýšľal som nad projektami, nakoniec som objavil nadáciu Magna u nás doma, ktorá pomáha deťom a ich rodinám v konfliktných zónach sveta. Komunikujeme spolu a verím, že sa nám podarí vymyslieť niečo konštruktívne. Mám záujem zúročiť všetky svoje skúsenosti, dokumentovať problémy týchto krajín a priblížiť ich mladým ľuďom u nás doma.

(Na bicykli v New York City)