Tam, kde city neexistujú: Mladý chlapec poslal matku na smrť

S takýmito myšlienkami vyrastajú deti, ktoré sa narodia v severokórejskom väzenskom tábore. Majú skreslené predstavy o živote a o vzťahoch a všetko, čo robia, považujú za správne. Takýmto spôsobom sa severokórejskej vláde darí ničiť všetko, čo robí človeka človekom.

 Aj v dnešnej dobe, kedy sa toľko proklamujú ľudské práva, ešte stále niektorí žijú úplne mimo nich. Vlastne ani nevedia, čo ľudské práva sú. Existuje pre nich len tvrdá práca, trest od dozorcov, trochu stále toho istého jedla, a čo je hlavné – žiadne, ale naozaj absolútne žiadne city.

Niektorí sa do väzenského tábora v Severnej Kórei dostanú za to, že niečo spáchali. Niečo, čo by v krajine uznávajúcej ľudské práva nebol až taký prečin. No niektorí sa v tábore narodia. Tí nemajú ani minimálnu predstavu o tom, ako sa žije za hranicami tábora. Deti narodené vo väzenskom tábore sú separované od detí, ktoré sa do tábora dostali zvonku, aby sa nemali od koho dozvedieť, ako sa žije za plotom. Myslia si, že to, čo prežívajú, je skutočný život.

City tam neexistujú

Deti narodené v severokórejskom väzenskom tábore sa od detstva učia pravidlá, ktoré musia dodržiavať. Tieto pravidlá sa učil aj Šin Tong-hjok, ktorému sa z tábora podarilo utiecť, hoci sa to zdalo byť nemožné. Narodil sa dvom väzňom, ktorí poctivo pracovali, a tak im bolo dovolené zosobášiť sa. Nie z vlastnej vôle – to dozorcovia im určili, že táto žena si môže vziať tohto muža. Po svadbe mohli päť nocí do roka stráviť spolu, a tak sa narodil Šin.
Vyrastal v tom, že len poctivou prácou a tým, že bude poslúchať dozorcov, môže zo seba zmyť hriechy svojich rodičov. Nevedel, čo je to láska, ako to funguje v normálnej rodine a netušil nič o súdržnosti či ľútosti, dokonca ani o pocitoch viny zo zrady. Pretože práve zrada bola to, čo museli väzni robiť, aby zmyli tie hriechy.

A tak zradil aj on

V škole sa deti učili pravidlá tábora, medzi ktoré patrilo aj to, že nikto sa nesmie pokúsiť o útek. Ak jeden väzeň zistí, že sa niekto druhý o útek snaží, musí to okamžite nahlásiť dozorcovi, inak bude popravený. Dodržiavanie pravidiel a snaha zachrániť si vlastný život sú v tábore viac ako city k matke.

Šin dostal jeden večer povolenie opustiť internát a navštíviť matku. Stretol tam aj svojho staršieho brata, ktorý dostal povolenie tiež. Keď si išiel ľahnúť, počul, ako sa v kuchyni rozpráva matka so starším bratom, plánovali útek. Šin sa hneval a zároveň mal strach, že matka takto hazarduje s jeho životom. Keby sa jeho starší brat pokúsil o útek, Šina by mučili, možno popravili. Matka teda riskovala aj jeho život.

Dve strany mince

Šin vyrastal v tábore, v ktorom city neexistovali. Nevedel, že rodina má byť súdržná. Nepoznal ľútosť, vinu ani lásku. Matka k nemu bola chladná, veď aj ona sa v prvom rade zaujímala o svoje prežitie. Brata poriadne ani nepoznal.
Ležal na dlážke a rozmýšľal, čo má urobiť. Ak bude ticho, môže ho to stáť život. Je človek ochotný položiť život za niekoho, koho poriadne ani nepozná, a to aj vtedy, ak sú mu od narodenia cudzie city? Na druhej strane poznal väzenské pravidlá a vedel, že túto skutočnosť musí okamžite nahlásiť dozorcovi. A tak sa postavil a utekal prerozprávať dozorcovi všetko, čo počul. Matku aj jeho staršieho brata nakoniec popravili tak, ako hovoria pravidlá väzenského tábora.

Je to zrada?

Dá sa to považovať za zradu? Ľudia, ktorí nikdy neboli vo väzenskom tábore, si ani nedokážu predstaviť, aké je zmýšľanie tých, ktorí sa tam narodili. Predstavte si, že by ste od narodenia žili v predstave, že city neexistujú, rodina nie je dôležitá, ale podstatné je nahlásiť všetko dozorcovi. Jednoducho by ste si mysleli, že takto to je správne.