Sochu svojho patróna vyniesli hasiči až na horu Makovica

Na horu Makovica chodievali ľudia z okolitých obcí od nepamäti. Stala sa akýmsi symbolickým miestom, kde sa ľudia zastavovali, odpočívali pri práci v lese a deti sem dokonca chodili pásť kravy.

Historický priestor opradený legendami, kde sa mal v minulosti budovať stredoveký hrad, sa stal miestom každoročných stretnutí. Hasiči a ich sympatizanti z Cerniny a okolitých obcí sa tu po prvý raz zišli 8. mája 1994.

"Od tohto času sem každý rok prvú májovú sobotu prichádzajú stovky ľudí, aby oslávili sviatok sv. Floriána, nášho patróna. Uskutočňuje sa tu malá pobožnosť, súťaže pre deti i dospelých a samozrejme kultúrny program," vysvetlil predseda Dobrovoľného hasičského zboru v Cernine Miroslav Robynek.

"Tie začiatky boli ťažké. Nebola tam prístupová cesta, ktorú sme museli prerúbať. Materiál sme väčšinou nosili na chrbtoch a postupom času sme urobili cestu. Postavili sme tam sochu, dali sme do poriadku celý areál, postavili sme tam chatu a prístrešky. Všetko dnes slúži ľuďom," pripomenul predseda dobrovoľných hasičov.

Doplnil, že podstavec si vybetónovali sami, zadovážili sochu svojho patróna a zasklenú ju osadili na podstavec. Podľa jeho vedomostí ide o najvyššie položenú sochu sv. Floriána v strednej Európe.

Dobrovoľný hasičský zbor v tejto obci vznikol v roku 1932 a mal 10 členov. Nebyť dobrovoľných hasičov a obyvateľov obce, ktorí s nimi úzko spolupracovali, niekoľko požiarov rodinných domov a rozsiahle bombardovanie počas druhej svetovej vojny mohli charakter dediny rázne zmeniť.

"V súčasnosti máme v obci okolo 30 členov od 16 do 70 rokov. Hlavne v poslednej dobe sa nám podarilo zbor výrazne omladiť. Naše vybavenie bolo staré, ale snažili sme sa ho udržiavať funkčné, pokiaľ to šlo. Pred niekoľkými týždňami nám prišiel minister vnútra Robert Kaliňák odovzdať nové moderné auto," hovorí Robynek.

Od chvíle, keď dostali cerninskí dobrovoľní hasiči nové auto, uplynulo len niekoľko dní a už ho museli použiť pri dvoch zásahoch. V prvom prípade išlo o likvidáciu požiaru suchého porastu a v druhom zásobovali v čase najväčšieho sucha úžitkovou vodou obyvateľov susednej obce.

Ochranu proti ohňu však zabezpečovali v obci aj občianske hliadky, takzvané nočné "varty". Tie vraj fungovali ešte v 70. rokoch minulého storočia. V zime sami ľudia strážili dedinu, aby náhodou oheň nevznikol od komínov a v letných a jesenných mesiacoch bolo riziko vznietenia porastov či obilnín.