Niekedy máme dojem, že náš život je obyčajný a nudný. Mali by sme sa však zamyslieť. Pretože ak máme zdravie, máme zrejme viac, než si myslíme. Netky sa porozprávali s talentovanou Miou Ardon, ktorá síce zdanlivo porazila zákernú chorobu, zanechala sľubnú športovú kariéru no nenechala sa odradiť a hrdo šla za svojimi cieľmi, no ešte stále bojuje so svojím zdravím. Nie je to jednoduchá cesta, no zvládla dôjsť do cieľa a je úspešnou make-up artistkou.
Miška, predstav sa nám!
Volám sa Michaela Ardon, mám umelecké meno @miawonderart, momentálne žijem v Leopoldove a pochádzam z Brezovej pod Bradlom. Aktuálne sa živím ako maskérka v Divadle Jána Palárika v Trnave a v Horror house Slovakia.
Ako si zistila, že si chorá a ako si to všetko zvládla prekonať?
Začalo to tak, že rok predtým som bola veľmi unavená. Po maturite som prespala celé leto, netušila som, čo sa deje. Myslela som, že potrebujem oddych. Dala som si pauzu od hádzanej, nevládala som na tréningoch. Rok na to sa mi už začali vážnejšie problémy, bola som na svadbe, kde som dostala anafylaktický šok. Odviezli ma na pľúcne oddelenie, kde som ležala týždeň. V deň odchodu mi oznámili, že musím ísť na odber kostnej drene, lebo mám zrejme leukémiu. Bola som už oblečená, že idem domov, mama ma už čakala. Začali sa všetky vyšetrenia, ktoré potvrdili leukémiu v chronickej podobe. Nasadili mi liečbu na zníženie bielych krviniek. Behom troch dní sa ich počet veľmi zvýšil. Bolo to náročné. Z liečby mi bolo zle. Z hádzanej som bola naučená bojovať. Hrala som 13 rokov. Brala som to športovo, nie tragicky. Bolo to strašné obdobie. Liekmi sa mi upravili hodnoty a dostala som inú liečbu. Boli to ťažké dni, bolo mi zle a opúchala som, bolo mi zle od žalúdku. Ešte stále som unavená. Liečba trvá stále. V podstate to už bude 10 rokov. Na začiatku mi povedali, že liečba bude do konca života. Medicína ide stále dopredu, aj rôzne štúdie, a ja dúfam, že raz budem môcť žiť úplne bez liekov. Aj teraz musím mať zníženú dávku, lebo mám vedľajšie účinky. Teraz mi už nemusia brať kostnú dreň, vďaka najnovšám lekárskym štúdiám. Musela som však chodiť každý rok na odber. Bolo to bolestivé a nepríjemné.
Čo tvoja športová kariéra, ako si sa zmierila so stratou kariéry?
Šport som musela úplne odseknúť. Kontaktný šport mi zakázali. Môžem behať a posilňovať toľko, koľko zvládnem. Hrala som za Brezovú pod Bradlom, Senicu, Nitru ale aj za slovenskú reprezentáciu. S odstupom času sa mi to hovorí ľahšie. Vtedy to bola tragédia. Teraz to beriem tak, že prežila som to, je to dobré a venujem sa iným veciam. Mala som aj depresie a otázky typu, prečo sa to muselo stať mne? Vtedy som rozmýšľala, či sa dožijem zajtrajška a bolo mi ľúto, že už nehrám hádzanú. Aj teraz mi je to ľúto. Možno niekedy si zahrám nejaký priateľský zápas. Vtedy som sa však úplne dištancovala od hádzanej, nebola som s tým zmierená.
Navštevovala si nejaké podporné skupiny?
Nie, sama som sa z toho dostala.
Ako si sa dostala k rozhodnutiu, že sa chceš venovať takejto forme umenia?
Keď som bola malá, rada som kreslila. Bola som športový typ, hrala som hádzanú, naplno. Viedli ma k tomu, aby som študovala a našla si dobrú prácu. Nikdy by mi nenapadlo, že budem niečo takéto robiť. Po skončení strednej školy som mala zdravotné problémy. Zistili, že mám chronickú myeloidnú leukémiu. Takže šport neprichádzal do úvahy. Začala som chodiť na vysokú, aby som si našla ľahšiu prácu. Zameranie verejná správa a verejná politika. No vždy som sa rada líčila a experimentovala s farbami na vlasy. Začalo ma to viac lákať. Vysokú som dokončila, aby som si našla dobré zamestnanie. Neskôr som zistila, že ma to viac ťahá k umeniu. Začala som si robiť workshopy a kurzy, no veľakrát som si povedala, že škoda peňazí, lebo nie každý ťa to vie naučiť. Niektoré kurzy učili líčiť, ale skôr len s určitou značkou. Skôr propagovali nejakú kozmetiku. No predtým som veľa peňazí vyhodila do luftu. Teraz už by som to určite urobila inak. Vysokú som sa rozhodla dokončiť kvôli tatinovi. On si to želal. Keď zomrel, povedala som si, že to dobojujem. Potom nastal úplný zlom. Musela som si vybrať. Živila som sa totiž sama. Musela som si nájsť prácu. Potom sa to zvrtlo tak, že som si zobrala pôžičku a urobila som si väčší kurz v Bratislave. Potom to už išlo. Bolo to v roku 2018. Odvtedy sa naplno venujem líčeniu. Začínalo to pomaly. Teraz už mám aj takú prácu.
Ako si sa dostala do Divadla Jána Palárika?
Predtým som robila prácu v kancelárii, nebolo to ono, stále som necítila, že je to práca, ktorú chcem vykonávať do dôchodku. Videla som, že zháňajú maskérku v divadle, tak som to riskla. Mám absolvovaných veľa kurzov. Prijali ma. A som tu.
Pracuješ aj v Horror house. Súvisí to s divadlom alebo je to odlišná práca?
Je to úplne iný projekt. Tam sa aktuálne pripravuje sezóna a teraz nemaskujeme. Je to trochu iný druh maskérstva. Robíme strašidelné make-upy. Pracujeme s latexom, umelou krvou. Mám tam voľnejšiu ruku, kde sa môžem vyšantiť. Sme tam dve maskérky, na maskovanie 11 ľudí máme asi 2 hodiny. Niektorí majú len farby na tvári, iným robíme jazvy z latexu, lepíme im vredy. Ideme ako na bežiacom páse. Keď líčim nevestu, mám na to viac času. Toto sa nedá porovnať. Nie sú tam len vyštudovaní herci. Prebiehajú castingy, kde ukázali, že to vedia zahrať. Horror house má rôzne postavy, ktoré strašia.
Síce ich maskuješ ty a dosť dobre ti to ide, ale bála si sa ich niekedy aj ty sama?
Boli sme si to s manželom pozrieť. Napriek tomu, že som ich videla aj predtým, bola som miestami riadne vystrašená. Celá tá atmosféra je iná, keď sa vidíme v maskérni a keď sme v miestnosti, kde sú vizuálne aj zvukové efekty. Mala som čo robiť, aby som sa nezľakla.
Ako ovplyvnila pandémia tvoju prácu?
Počas lockdownu bolo zatvorené. Počas lockdownu sme naďalej pracovali, pripravovali sme si fúzy na inscenáciu. Ale nehrali sa predstavenia a keď sa nemaskuje, je to také nezáživné. Už človek nerobí to, čo by chcel robiť.
Čo ťa baví viac?
Je to dobre skombinované. Baví ma akýkoľvek druh líčenia. Najmä špeciálne efekty, hlavne s latexom. Raz by som chcela robiť maskérku v nejakom filme. Ale aj bežné líčenie ma baví. Aspoň to nie je monotónne.
Ako prebieha práca v divadle?
V divadle má každá hra návrhára, s ktorým komunikujem, ako by mali vyzerať postavy. Podľa toho prispôsobujeme líčenie aj účesy. Ak hra zodpovedá 30. rokom, tak aj účes a líčenie musí byť z 30. rokov. Nasádzame parochne. Máme napríklad detské predstavenie Veľrybu Grétu, kde používame farby na tvár, aby to bolo zaujímavejšie pre deti. Líčenie postáv je individuálne, herci chodia väčšinou hodinu pred predstavením, musíme ich všetkých pripraviť. Môžu byť dvaja, niekedy ich je osem až desať, no nie vždy líčime všetkých. Niektoré masky sú jednoduché a niektoré zložitejšie, maskujeme dve naraz.
Aké maskovanie bolo najzložitejšie?
Najzložitejšie je asi maskovanie pri rozprávke, sprejujeme pánov s farebnými sprejmi, lepíme farebné kamienky, to je najviac pracné.
Aké máte vzťahy s hercami?
Herci ma prijali, bola som prekvapená a veľmi rada. Máme aj kamarátske vzťahy.
Aké je tvoje motto? Je niečo, čo chceš odkázať ostatným, ktorí možno nemajú odvahu ísť za svojimi snami alebo bojujú s podobnými problémami?
Mám motto. Kto chce, nájde spôsob, kto nechce, nájde dôvod. Ľahko sa hovorí, choď za snami, lebo najdôležitejšie je pozitívne myslenie. Aj zdraví ľudia mávajú dni, kedy by sa radi schovali pod perinu a týždeň nevyšli von. Je dôležité sa vyhecovať, zachovať si pozitívne myslenie, odpustiť si párty s kamarátmi a radšej budovať to, čo človek chce. Lebo iba tým, že to chce, sa to dosiahnuť nedá. Treba určité veci obetovať. Či už spoločenský život alebo možno aj vysokú školu. Treba si vnútorne rozmyslieť, čo chceme. Nie to, čo chce od nás okolie. Človek sa môže prispôsobiť, ale nebude v živote šťastný. Môže byť vyštudovaný a mať vysoký post v práci, ale ak túži po niečom inom, nikdy nebude šťastný. Je to o tom, čo chceme. Čo sa týka rozhodnutia skúsiť to v divadle aj zdravotných záležitostí je mi veľkou oporou môj manžel. Rada by som mu aj takto vyjadrila vďaku a úctu. Aj pre ostatných by malo byť dôležité podporovať sa navzájom.
Prečítajte si: SKUTOČNÝ PRÍBEH: Ako sa zo strojára stal umelecký mydlár, pomohla mu v kariére pandémia?
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies