ROZHOVOR s Elli Petrovou, slovenskou doktorandkou, ktorá sa zaoberá kauzou Jack Rozparovač

Kto je Elli Petrová?

Elli Petrová, vlastným menom Elena Petrová, je milá, usmiata mladá žena, o ktorej by vám ani nenapadlo, že sa zaoberá sériovými vrahmi. Je rodáčka z Prievidze a po absolvovaní gymnázia študovala na lekárskej fakulte v Brne. Jej činorodej povahe však lepšie zodpovedalo štúdium Masmediálnej komunikácie a reklamy UKF v Nitre.

"Momentálne som v poslednom ročníku doktorandského štúdia a v rámci témy mojej dizertačnej práce Využitie ambivalencie faktu a fikcie v médiách sa zaoberám prípadom Jacka Rozparovača. Je podnetné sledovať túto kauzu od začiatku. Prostredníctvom nej je možné porovnať prácu médií z konca 19. storočia až dodnes.“

Elli a médiá

Možno si ju pamätáte zo súťaže Česko Slovensko má talent. Legitímnou otázkou teda môže byť – Čo ju podnietilo k účasti v TV show?

"Bolo to už pár rokov, čo som sa témou Jacka Rozparovača zaoberala. Bola som fascinovaná novými poznatkami o živote, tvorbe a najmä osobnosti Paula Gauguina. Vznikla prirodzená potreba podeliť sa. Ako absolventka Mediálnych štúdií som považovala za vhodné vyskúšať aj platformu televíznej show. Na pôde Univerzitnej knižnice v Bratislave či v rámci Medzinárodného knižného festivalu Svět knihy v Prahe som v predchádzajúcom období viedla sériu prednášok. Záujem o túto tému prejavila aj TV Markíza, ktorá mi poskytla priestor v relácii Reflex. Mojím zámerom však nebolo iba prednášať, ale nadviazať dialóg. Tomu boli asi najbližšie konzultácie s Matejom Snopkom a pánom prodekanom Kyptom, ktoré ma motivovali do ďalšieho štúdia. Keďže som videla priestor napredovať, rozhodla som sa pre doktorandské štúdium."

Prezradila, že jej ambíciou bolo nadviazať komunikáciu s Van Gogh múzeom, čo sa jej aj podarilo. "Mojim zámerom nie je vytvárať senzácie, ale diskutovať," dodala Elli.

Kedy vznikol jej záujem o Jacka Rozparovača? 

Bližší záujem o kauzu Jack Rozparovač vznikol u Elli ešte v roku 2013, kedy sa v médiách objavila informácia, že obávaným vrahom mohol byť maliar Vincent van Gogh. „Umenie je mojím koníčkom už dlhé roky, preto mi označenie Vincenta van Gogha ako páchateľa násilných trestných činov pripadalo absurdné.“

Začala preto intenzívne študovať psychológiu sériových vrahov – ich typológiu, modus operandi či druhy motívov. Pozornosť tiež venovala kľúčovým momentom zo života Vincenta van Gogha. Jediná spojitosť medzi ním a vraždami Jacka Rozparovača tkvela v jeho odrezanom uchu. V udalosti, kedy si Vincent van Gogh odrezal ucho, zohrával kľúčovú úlohu práve spomínaný Paul Gauguin.

"Fám okolo prípadu JR je viac než dosť, podstatné je, že k dispozícii sú aj fakty. Za zásadný zdroj informácií považujem súdne správy, ktoré sú po takom dlhom období od vrážd voľne k dispozícii, zanietencom tiež odporúčam dohľadať zverejnený profil Jacka Rozparovača, ktorý vytvorila FBI."

V čase, kedy Elli zostavovala profil Jacka Rozparovača, nemala informácie od FBI. "Svoje zistenia a postupy som konzultovala s našimi odborníkmi. Skontaktovala som sa napríklad s Matejom Snopkom, bývalým kriminalistom, ktorý sa špecializoval na násilnú trestnú činnosť a profilovanie páchateľa považoval za veľmi dôležitú súčasť procesu vyšetrovania. Môj postup sa mu zapáčil natoľko, že ma zoznámil s bývalým šéfom Kriminalistického úradu v Banskej Bystrici, JUDr. P. Kyptom, ktorý bol toho času prorektorom na UMB v Banskej Bystrici a umožnil mi prednášať moje závery svojim študentom."

Napokon kontaktovala FBI

Neskôr nadviazala komunikáciu i s centrálou FBI vo Washingtone zaslaním svojej práce s názvom Jack Rozparovač a Paul Gauguin.  „Motivácia osloviť túto inštitúciu spočívala v tom, že sa profilovaním daného páchateľa zaoberali. FBI vypracovalo sto rokov od vrážd Jacka Rozparovača profil páchateľa, ktorý otvorili verejnosti len pred niekoľkými rokmi. Moja práca zahŕňala porovnanie profilu páchateľa stanovenom nimi a toho, ktorý som vypracovala ja... Po niekoľkých týždňoch mi zaslali odpoveď. Aj keď mala formálny charakter a nedá sa predpokladať, žeby sa v tomto historickom prípade angažovali viac, potešila ma ich spätná väzba a prísľub, že uvedenú prácu budú archivovať," vysvetľuje Ellie.

"...Koncipovala som a publikovala odbornú prácu Umenie komunikácie – Paul Gauguin interpretačný chameleón. Práca je zameraná na špecifický prejav a symboliku Paula Gauguina." Prostredníctvom tejto práce sa mi podarilo nadviazať úspešný dialóg s prestížnymi umeleckými organizáciami ako sú napríklad Van Gogh Múzeum v Amsterdame, Orsay Múzeum v Paríži alebo Národné galérie Škótska so sídlom v Edinburgu.

 Krv v Gauguinových obrazoch

"Sérioví vrahovia, najmä typickí plánovači, svoje činy nielen detailne pripravujú, ale následne po ich spáchaní sledujú reakcie okolia, teda sledujú prácu médií a polície. Svojim činmi sa chcú pochváliť, získať pozornosť, ukázať svoju prevahu. Pri vraždách Jacka Rozparovača je tento zámer zrejmý už od samotnej realizácie. Usmrtenie obetí bolo rýchle. Páchateľovi nešlo o to spôsobiť obeti bolesť. Vražda bola len akýmsi prostredníkom pre dosiahnutie vyššieho cieľa. Pre vraha bola dôležitá následná práca s telom. Rozrezanie dutiny brušnej, inštalácia orgánov... Krvavé dielo, teatrálne vystavené na odiv verejnosti, bolo primárne určené pre celú spoločnosť. Dôkazom toho je aj výber miesta činu.Väčšina vrážd bola spáchaná v bezprostrednej blízkosti ľudských obydlí. Za predpokladu, že sa vrah chcel svojím dielom pochváliť neskôr, je možné, že na to využil orgány, ktoré si z miesta činu odniesol."

Elli nám ďalej vysvetlila, že Paul Gauguin začal v roku 1888 veľmi intenzívne narábať s červenou farbou. Vytvoril nový syntetický štýl, ktorý vychádzal z použitia základných farieb na výrazných plochách – cloisonizmus. Červená sa v jeho diele začala objavovať aj vo význame  elementu krvi. V rámci krátkeho, no intenzívneho spolužitia o ňom Vincent van Gogh vyhlásil: „Krv a sex majú u Gauguina prevahu nad ambíciami.“

"Moja domnienka je, že pokiaľ by bol Gauguin vrahom, chcel by nejakým spôsobom zakomponovať krv do obrazov," skonštatovala Elli.

Akým obrazom Paula Gauguina ste venovali pozornosť?

Vysvetlila, že najmä obrazom z roku 1888 a 1889. Napríklad obraz Štyri ženy v parku. "Našla som pôvodný názov, ktorý vo francúzštine znamená Štyri staré prostitútky. Van Gogh s Gauguinom navštevovali nevestince. Práve štvrtá prostitútka má na tvári znázornené akoby trojuholníkové rezy, čo je výrazná podobnosť so štvrtou obeťou Jacka Rozparovača, ktorej ako prvej v poradí zohavil tvár veľmi špecifickým spôsobom. Skicu k tomuto obrazu vytvoril Gauguin v období medzi štvrtou a piatou vraždou. "

Paul Gauguin, Ženy v nemocničnej záhrade, Mistrál (1888)

Ďalším z obrazov, ktoré by podľa Elli stáli za analýzu, je napríklad Vision after the Sermon, Videnie po kázni, ktorý bol vytvorený koncom septembra 1888. Časovo spadajúc medzi vraždy z cyklu Jacka Rozparovača. Gauguin zakomponoval do olejomaľby motív súboja dobra so zlom odrážajúc tak svoju hlbokú vnútornú rozorvanosť. Obraz sa rozhodol venovať miestnemu kostolu, no duchovný dar neprijal, pretože správne tušil, že ide len o akýsi výsmech bezbožného umelca.

Elli vyzdvihla aj obraz Horúčava, známy tiež ako Žena s prascami (En pleine chaleur, La femme aux cochons), "Na tomto obraze sa nahé telo ženy unavené horúčavou skláňa nad mohutným stohom slamy a je včlenené medzi telá dvoch prasiat symbolizujúc lascívnu mužskú túžbu. Za pozornosť stoja nesúrodé prvky, ktoré akoby do obrazu ani nepatrili. Stvárnenie mužov vo forme prasiat odkazuje na výroky zo zbierky Pred a po, kde sa muži prasatá vyjadrujú o ženách ako o kusoch mäsa. Výrazná farebnosť veľkých plôch pohlcuje detaily, ktoré nie sú na prvý pohľad také zrejmé. Rušivé elementy v maľbe previazal Gauguin spoločným odtieňom červenej. Ruka sfarbená dočervena, od končekov prstov až do výšky predlaktia, korešponduje s hrubými vláknami vynárajúcimi sa zo ženského tela v oblasti dutiny brušnej. Vlákna imitujúce rozvoľnené slučky čriev dávajú dielu znepokojivý až dramatický výraz."

Elli ďalej vysvetluje: "V roku 1889, krátko po pobyte v Arles a po zážitku z popravy vraha pod prezývkou Prado, vytvoril Gauguin keramický džbán s vlastnou podobizňou. Keramická nádoba má tvar Gauguinovej odťatej hlavy a je zdobená karmínovou červeňou imitujúcou krv. Gauguinova záľuba v krimi bola nespochybniteľná, otázkou je, či bol morbídnymi skutkami fascinovaný iba ako divák."

Gauguinova povaha

"Paul Gauguin bol narcistická osobnosť s častými zmenami nálad, ktoré ústili do výbuchov hnevu. K vlastnej žene pociťoval silný ambivalentný vzťah. Psychicky a istý čas ju aj fyzicky týral. Obviňoval ju zo straty svojich piatich detí, ktoré síce opustil sám, no nebol schopný si priznať svoj podiel viny. Nenávisť k žene a strata detí mohli byť motiváciou, prečo si vrah vybíjal svoju agresiu na ženách s nízkym morálnym kreditom, prečo rany nožom smeroval najmä do brušnej dutiny, priamo k ženským orgánom a prečo poslednej obeti vyrezal z hrude srdce."

Mary Jane, posledná Rozparovačova obeť. Bola jeho „zlatým klincom,“ finálnym dielom, realizoval u nej všetko, čo si odskúšal u predošlých. Opäť jeden so symbolov. "Modelom pre vraždy bola totiž žena. Žena, ku ktorej prechovával silné ambivalentné emócie (lásku aj nenávisť). Do tohto popisu spadá Gauguinova manželka Mette, ktorú miloval aj nenávidel, pretože ju nemal pod kontrolou a nedokázal jej čeliť…."

Nižšie sú podobizne obrazov. Na prvom je Mary Jane Kelly a na posledných dvoch Gauguinova manželka. Vyzerajú takmer totožne.

Rozparovačova vražedná zbraň a Gauguin

"Vražednou zbraňou bola vo všetkých prípadoch studená zbraň s dlhou čepeľou t. j. nôž alebo dýka. Gauguin sa od svojich mládežníckych čias venoval šermu a boxu. V roku 1888 vlastnil zbierku rôznych dýk a nožov. Vo svojej zbierke pamätí  z roku 1903  sa často chválil svojimi anatomickými znalosťami a pokúšal sa tiež radiť polícii pri objasňovaní násilných trestných činov." 

Dôležitý fakt

"Gauguin bol námorník. Tento fakt zohráva úlohu v únikovej stratégii a aj spôsobe, akým boli ženy usmrtené. Vo štvrti Whitechapel boli doky. Vrah znalý tohto prostredia sa mohol jednoducho a nepozorovane dostať preč z Londýna. Gauguin bol počas svojho života v Londýne niekoľkokrát. Jeho cesty boli spojené najmä s jeho vtedajším povolaním námorníka a výkonom povinnej vojenskej služby. Vrah musel oplývať značnou fyzickou silou najmä v hornej polovici tela. Ako som už spomenula, Gauguin sa dlhodobo venoval boxu a šermu. Postavou nízky, no obratný, s rýchlymi nohami a silným hrudníkom bol hrozbou aj pre statnejších súperov."

Gauguin bol precízny plánovač, rovnako ako Jack Rozparovač

"O tom, že Rozparovač bol plánovač a nevraždil nepremyslene, svedčí napríklad prevedenie vraždy Catherine Eddowesovej. Vrah obeť usmrtil na námestí Mitre Square. Rozrezal brušnú dutinu, vyňal niekoľko orgánov, ktoré nainštaloval pod hlavu a okolo tela obeti, vyrezal obličku, ktorú si z miesta činu odniesol, špecifickým spôsobom zohavil obeti tvár (odrezaním špičky nosa a trojuholníkovitými rezmi na lícach...) to všetko sa dialo v noci za veľmi slabého osvetlenia. Vrah musel celý tento proces stihnúť za približne sedem minút. Svedectvo o tom podala samotná polícia, keďže priestorom pravidelne prechádzala policajná hliadka."

Na snímke: Súčasná policajná kresba tela Catherine Eddowesovej , ktorú objavili na námestí Mitre.

Na snímke: Vydanie Penny Illustrated Paper z 8. septembra 1888 zobrazujúce objavenie tela prvej kanonickej obete Rippera, Mary Ann Nicholsovej.

Vrah mediálnou hviezdou?

"Jack Rozparovač sa stal vo viktoriánskom Londýne témou číslo jeden. Medzi ním a rozvíjajúcim sa bulvárom vznikol zvláštny symbiotický vzťah. Bez médií by sa z Rozparovača nikdy nestala taká mediálne známa postava ako bez médií. A naopak, médiá z tejto kauzy výrazne profitovali a v podstate profitujú dodnes."

Na snímke: Špekulácie o identite Jacka Rozparovača: obálka vydania časopisu Puck z 21. septembra 1889 od karikaturistu Toma Merryho.