Odosielam na server ...

Vedeli ste, že na stránke Netky.sk existuje možnosť zobrazovať iba pozitívne správy? Ak nemáte chuť čítať o násilí, ľudskom nešťastí či katastrofách, zapnite si Filter pozitívnych správ a dozviete sa všetko pozitívne, čo sa okolo nás deje.

OK, rozumiem
28. nov. 2022Henrieta
BratislavaBratislava 19°
Biblia
TV program
Moje Netky
05.12.2021 10:00 Osobnosti
ROZHOVOR Jozef Terem: „Stopovanie prešlo vývojom, dnes nie je v kurze.“
ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
loader
ZOBRAZIŤ VIAC
05.12.2021 10:00 Osobnosti

ROZHOVOR Jozef Terem: „Stopovanie prešlo vývojom, dnes nie je v kurze.“



Vždy cestoval pre radosť. Pre radosť sa začalo aj jeho štúdium histórie a etnológie na FiFUK v Bratislave. Už počas školy túžil dostať sa na miesta, o ktorých čítal. Študoval príbehy o starých hradoch, miestach bitiek, významných osobnostiach. Počas rokov, ktoré ubehli od ukončenia štúdia, si mnohé sny splnil a zažil aj veci, o ktorých nesníval. Časť svojich príbehov predstavuje aj prostredníctvom novej knihy Dobrodruh na cestách.


Kedy a ako sa zrodila túžba po cestovaní, bola to na škole láska k zemepisu a snaha o spoznávanie krajín, ktoré zaujali?

 

Tažko presne povedať, odkedy datovať túto záľubu. Ja to vnímam tak, že každý človek dostane do vienka isté vlastnosti. Dostal som v kolíske nepokoj, zvedavosť a túlavé topánky. Vždy to bolo vo mne. Ale ak by som mal definovať spúštač, ktorý to vo mne prebudil, tak určite to boli knihy plus rôzne cestopisné alebo dobrodružné filmy. Už ako malý chlapec som prečítal na túto tému hádam celú knižnicu na Vajnorskej ulici v Bratislave. Romány z edície STOPY padali jeden po druhom. Tarzan, Traja mušketieri, dobružné romány zo stredoveku a neskôr knižky rôznych cestovateľov, horolezcov, objaviteľov. A samozrejme film Indiana Jones a Dobyvatelia stratenej archy. Čo sa týka zemepisu a dejepisu, áno, tie asi ako jediné ma skutočne od srdca bavili na základnej škole.

 

Úplne prvá cesta – kam a prečo práve tam?

 

Prvá cesta bola stopom do Talianska a Francúzska. Myslím, že v roku 1990 alebo 1991. Vyrazili sme s kamošom Paľom z Bratislavy a cieľom boli Benátky, Monako, Nice... Jednoducho, pobrežie Stredozemného mora. Chceli sme na vlastnej koži okúsiť niečo, o čom sme dovtedy iba snívali pred telkou. Vidieť Benátky, krásne pláže, miesta, kde sa producírujú filmové hviezdy.  Podarilo sa. Boli sme na cestách asi mesiac, stále stopom, a zažili sme na tú dobu pre nás úžasné veci. Nezabudnuteľné bolo už len to, že sme na vlastné oči videli realitu, o ktorej sme dovtedy iba snívali.

 

Gruzínsko, v pozadí dedinka Ushguli.

 

Na svojich cestách ste v začiatkoch teda využívali aj cesty stopom, praktizujete ich ešte aj dnes?

 

Zo začiatku som cestoval hlavne stopom. Ako mladý chalan som nemal peniaze na iný spôsob dopravy, 20-30 a viac rokov dozadu bolo stopovanie veľmi populárne. Aj jednoduchšie. Šoféri často ochotne zastavovali, stopárov väčšinou vnímali pozitívne. Tento sposob prepravy bol cekom bežný. Dnes už je to u nás inak. Ak niekto stopuje, často je považovaný za divného. Väčšinou sa každý pozastavuje nad tým, prečo nenasadne na vlak alebo autobus. Asi nemá peniaze. A nemať dnes peniaze na vlak ani autobus je vizitka, že ste nedôveryhodný. Inak povedané, dnes už stopovanie nie je v kurze. Ak si všimnete, stopári už skoro vymizli z okrajov ciest. Ani ja už dnes nestopujem. Možno niekedy, keď idem z turistiky a zmeškám autobus. Naposledy som stopoval pred niekoľkými  týždňami v Moldavsku na dedine. Nešiel žiaden autobus. Boli sme partia šestich ľudí. Zastavila nám skvelá pani v osobnom aute a všetkých zobrala naraz. Čiže v aute bolo sedem ľudí. Žiaden problém. Úplne som sa vrátil do mladosti, skvelý pocit.

 

Kto sa najčastejšie zľutoval nad stopárom – bežní ľudia v osobných autách alebo skôr kamionisti, ktorí trávia čas v kabínach sami?

 

Aj aj. Aj bežní ľudia, aj kamionisti. Z bežných ľudí sú to hlavne takí, ktorí tiež sami v minulosti stopovali, teraz z pocitu súdržnosti berú stopárov aj oni. Šoféri kamiónov si tak bežne krátia čas na dlhej ceste.

 

Venezuela, výstup na horu Auyan tepuy.

 

Zažili ste stopom aj nejakú dobrodružnú cestu?

 

Veľa dobrodružných ciest. Stopovanie je skoro celé o tom. V aute sa zoznámite, pokecáte, otvára to nové možnosti na spontánne cestovanie. Kedysi nás, ako mladých chalanov, volali ľudia prespať k nim domov, pozvali na obed, poradili. Spomeniem pikošku. Stopol som napríklad už aj motorový čln. Skutočne. V rumunskej Delte Dunaja. Bolo to už riadne dávno, myslím v roku 2001. S kamošom sme sa po delte Dunaja túlali na požičanom člne asi týždeň. Len tak sme veslovali kade-tade. A niekoľko dní sme sa prepravovali z dediny do dediny aj s rybármi na ich člnoch. Raz sme takto stáli na brehu a čakali, kto sa objaví. A zrazu prifrčal top najmodernejší motorový čln tej doby. Podľa mňa to bol nejaký rumunský milionár. Bol veľmi príjemný, zobral nás na jedno jazero do luxusného hausboatu na obed aj večeru. Obsluhovali nás čašníci v uniforme. Zrejme to bolo miestečko, kam si chodili rumunskí boháči vyhodiť z kopýtka. Chlapík mal vedľa seba malé, pekné dievča, no dcéra to nebola... Prespali sme tam a na druhý deň nás vysadil opäť na brehu. Bol to skvelý zážitok. Rôznych dobrodružstiev však bolo skutočne veľa.

 

Založili ste portál Dobrodruh.sk, kaviareň s týmto názvom. Ako ste prišli na to, že práve  dobrodruh bude vašim poznávacím znamením?

 

To si dobre pamätám. Sedel som s kamošom v krčme  Umelka na nábreží Dunaja a hútali sme, aký dať názov portálu, ktorý som práve zakladal. Dali sme zopár pív, kecali sme o minulosti, čo všetko sme zažili a snažili sa to zhrnúť do jedného slova. Stále nám ako najsilnejšie slovo vychádzalo – dobrodružstvo. Tak som si uvedomil, že akosi podvedome som hľadal vždy dobrodružstvá, čiže momenty a zážitky, na ktoré sa len tak ľahko nezabudne. Je jedno, či skočíš do vody zo skaly,  ideš načierno v autobuse, v treskúcej zime na hory alebo sa túlaš niekde medzi domorodcami. Jednoducho, ak je to v danom momente a situácii vzrušujúce, prežívaš dobrodružstvo. Tak sa stalo slovíčko  dobrodruh stalo  mottom môjho životného štýlu. 

 

Rumunsko, vrchol hory Moldoveanu.

 

Považujete sa sám za dobrodruha?

 

Ako sa to vezme a ako si kto toto slovíčko vysvetľuje. Výraz slova dobrodruh sa totiž rokmi mení. Čo bolo dobrodružné 30 rokov dozadu, dnes už môže byť úplne bežné. Človek dospieva, prichádza k rozumu, starne, nie je už toľko ochotný riskovať a často mu to už ani telo nechce dovoliť. Nie som žiaden adrenalínový športovec, pretekár, parašutista ani vojak. Ale ak by som to bral z hľadiska môjho celoživotného spôsobu života a momentov, ktoré som zažil, tak áno, myslím, že môj život bol na zážitky dobrodružný.

 

Dobrodružstiev na cestách bolo určite veľa, je niektoré absolútne na piedestáli, že toto bolo top?

 

Nie je. Každá cesta, vnem, spomienka, situácia je špecifická a originálna. A tie, čo boli skutočne výrazné a nezabudnuteľné, mám uchované v pamäti na rovnakej úrovni. Ale chápem, že sa očakáva konkrétna odpoveď :). Veľmi príjemne sa mi spomína na cestu krížom-krážom po  USA v roku 1998. Boli sme v tejto krajine niekoľko mesiacov so spolužiakmi z výšky. Najprv sme pracovali na Floride a popri tom spoznávali okolie a neskôr vyrazili autom po celej krajine. Za niekoľko týždňov sme prešli ohromné množstvo prírodných krás, navštívili možno dvadsať indiánskych rezervácii, prespávali v aute na prériach, v lesoch, pri Grand Canyone, Niagare alebo priamo pod mýtickým skalným útvarom Devils Tower. Bol to nezabudnuteľný road trip plný nových a neopakovateľných zážitkov.

 

Navštívili ste desiatky krajín, necestujete do tradičných destinácií. Očarila vás niektorá natoľko, že sa do nej vraciate?

 

Veľakrát som sa už vrátil do rovnakej krajiny. To sa inak ani nedá. V mnohých krajinách je toľko prírodných alebo historických krás, že jedna cesta nemôže stačiť. Ale nedá sa povedať, žeby som sa do niektorej z krajín vracal cielene. Skôr je to náhoda, situácia sa tak vyvinie. Ak by som mal teda spomenúť niečo z posledných rokov, očarilo ma napríklad Kirgizsko. Sú tam nádherné hory, jazdili sme na koňoch, pešo prešli cez vysoké horské priesmyky, spali pod hviezdami v lone prírody. A opakovane som bol aj na turistike na Réunione, malom ostrove asi 800 kilometrov od Madagaskaru. Je to tropický raj s vysokými horami, pričom tá najvyššia Piton de Neiges má až 3 070 metrov. Bol som hore tuším už trikrát.

 

Viete si predstaviť dovolenku napríklad v Chorvátsku pri mori len tak oddychovať, zaplávať si, najesť sa v bufete a na druhý deň to isté?

 

Samozrejme. Takto som bol v Chorvátsku už možno dvadsať krát :). Na týžden s tým nemám žiaden problém. Mám rodinu, dve malé deti a na takéto dovolenky chodíme bežne.

 

India na motorkách.

 

Chodíte aj po cestách, vrchoch, dolinách, ktoré si vyžadujú aj slušnú fyzickú kondíciu. Pestujete si ju nejakým cvičením alebo samotné výstupy a turistika sú dostatočným tréningom?

 

Samozrejme, keď chodíte pravidelne na turistiku, tak to je asi najlepší spôsob, ako sa udržať v kondičke. Ale sú obdobia, keď to nie je môžné. Takže áno, chodievam často behať. Mám obdobia, keď bicyklujem. Popri tom je aj klasická posilka. Nič  z toho síce nedávam na nejakej vážnej úrovni, iba rekreačne, ale zatiaľ mi to na príjemný pocit a základnú kondičku stačí. 

 

Cestovanie je u vás doslova vášeň. Prečo by mali ľudia cestovať?

 

 Aby boli rozhladenejší, tolerantnejší, vedeli si vážiť a rešpektovať aj ľudí z iných kultúr a prestali vyplakávať, ako je nám na Slovensku zle. A  hlavne, aby sme ako Slováci začali mať viac dobrej nálady a optimizmu.

 

Možno budú oponovať, že na to treba peniaze. Kde ich vziať?

 

To je každého vec. Ten kto fajčí, nech nefajčí, ten kto pije, nech nepije. Ten kto veľa papá, nech papá menej. Komu nestačí plat, nech si nájde ešte druhú robotu. Je to vec priorít. Ak má niekto skutočne sen niekam vycestovať a niečo zažiť, musí preto aj niečo urobiť. Nedokážem poradiť niekomu, kto povie xy dôvodov, prečo sa to nedá. My sme kedysi jedli na cestách trikrát denne iba ovsené vločky s vodou alebo mliekom. Spali v parkoch, cestovali stopom. Mali sme rozpočet 100 západonemeckých mariek na mesiac. Skoro všetko sa dá, ak sa chce. Ale chápem, že niektorí ľudia žijú v pomeroch, ktoré im, žial, objektívne neumožnia naplniť si tento sen. To ma mrzí. Tým len chcem povedať, že občas niekam vycestovať nie je už dnes výsadou iba bohatých ľudí. Vlastne ani nikdy nebolo.  

 

 

Mohlo by vás zaujímať: Vo veku 102 rokov zomrela cestovateľská ikona Miroslav Zikmund

 

Aktivít máte neúrekom – samotné cestovanie, besedy, vedenie kaviarne, články  na svoj portál, ale píšete aj inde, a napriek tomu ste si našli čas napísať knihu. Dlho vo vás zrelo toto rozhodnutie?

 

Toto je dobrá otázka. Samozrejme, v čase, keď pribúda kníh ako húb po daždi, som sa aj ja často pohrával s takouto myšlienkou. Ešte som sa však na to necítil. Lepšie povedané, možno som len nato nemal odvahu, čas, nebola to moja priorita. Prišla však korona a všetky tie aktivity, ktoré ste vymenovali vyššie, žiaľ,  dostali stopku. Cestovanie, besedy, kaviareň... Všetko išlo na miminum. Pre mnohých ľudí dnes doslova nastáva boj o prežitie. A naopak, niekto na tejto situácie mimoriadne bohatne, ale toto radšej nebudem rozvíjať. Podstata je tá, že zrazu som mal pomerne veľa času venovať sa veciam, ktoré dovtedy stáli bokom. Prišla ponuka z vydavateľstva, či do toho idem. Po krátkom premýšlaní som si povedal, teraz alebo nikdy, a za približne osem mesiacov vznikla kniha Dobrodruh na cestách.

 

Na sobovi sa vraj jazdí inak ako na koni.

 

Čo bolo rozhodujúcim momentom pri výbere príbehov do knihy, lebo všetky sa do nej určite nedostali?

 

Obsah knihy vznikol akosi prirodzene. Začal som spisovať staré príbehy, cesty a zážitky. A odrazu bolo jasné, že treba urobiť výber. Vybrať isté časové obdobie života a zamerať sa iba naň. Vykryštalizoval sa tak obsah, ktorý zachytáva moje úplné začiatky v 90.-tych rokoch. Prvé cesty do Európy a do sveta. Väčšinou ešte v čase, keď nebol internet ani mobilné telefóny. Píšem o krajinách ako Irán, Pakistan, India, Nepál, Turecko, Rumunsko, Gruzínsko ale aj ostrove Nová Guinea. Samozrejme, v knihe je aj plno autentických fotiek z tej doby.

 

Bude aj pokračovanie?

 

Ťažko teraz povedať. Nie som spisovateľ. Záleží to hlavne od toho, ako ľudia knihu prijmú.  Ak sa bude páčiť, odozva bude povzbudivá a bude to mať zmysel, tak bude asi aj pokračovanie. Iné krajiny aj príbehy, iná časť života. Ale o tom je teraz skoro hovoriť. Zrkadlo pravdy ukáže čitateľ. Ak mi on povie:  Jožo pokračuj, chcem o tebe vedieť viac, tak dobre, porozprávam teda o sebe ešte viac. 

 

 

 

 

  

 

 

 

 

 



reklama


reklama


Zdroj: Netky Anna Olvecká

Foto:  Archív Jozefa Terema



Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám na redakcia@netky.sk

ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto

Diskusia

Komentáre


Na tento článok reagovalo
užívatelia: 0 komentáre: 0

MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
ZOBRAZIŤ VIAC
NAJČÍTANEJŠIE
ZOBRAZIŤ VIAC
ad
loader
loader
Kliknutím zavriete
Obrázok