Má 33 rokov, je vzdelaný, pomerne rýchlo sa učí nové, a hoci by to malo byť prirodzené pre nás všetkých, on rád a ochotne pomáha, a to aj napriek tomu, že problémy sa mu nejako lepia na päty. V čom je iný? V ničom a aj vo všetkom, je nevidiaci, a s touto informáciou zrejme každý naloží po svojom, ale pravdou je, že človek je len človek, bez ohľadu na farbu pleti, na hendikep a ďalšie záležitosti.
Všetci padáme aj vstávame, všetci v noci potrebujeme spať, všetci sa musíme nejako uživiť, aby bolo aj čo jesť, len niektorí, nanešťastie, majú trochu sťaženejšie podmienky.
Rodina
Jeho príbeh je najmä rozprávaním o rodine, a hneď na začiatok napíšem, že o nefunkčnej rodine, lebo ak sa niekde deje, čo sa stalo jemu, nie je to v poriadku.
„Začalo to tým, že v detstve mňa aj mojich súrodencov mama bila. Nebolo to len výchovné capnutie po zadku, ale bitka. Prestalo to, keď sme už dospeli, vtedy sme sa my sami ohradili, predsa len, už to bolo iné, mali sme svoj vek a už si to nemohla dovoľovať.“
Štúdium
Nezdravé prostredie sa však neuzdravilo len tak, odstránením jedného návyku, postupne sa všetko nabaľovalo, jedno zlé na ešte horšie. Jeho rodičia rozhodli, čo má študovať a prečo to má študovať, pričom logiku by ste v tom hľadali len ťažko. Nevidiacemu synovi nanútili, aby sa vzdelával v odbore hutníctvo, hoci je celkom zrejmé, že s absenciou zraku by sa ťažko zamestnal a ešte náročnejšie by to bolo so samotným výkonom práce. Dôvod si však na to našli.
„Veď tvoj brat to bude študovať, aspoň nebudú starosti, budete chodiť spolu.“
Starostlivosť
Čo sa týka starostlivosti, tak tá sa naozaj krútila len okolo nevyhnutného, v podstate mu viac uľahčovali bremená cudzí ľudia.
„V našej rodine je taký problém so zubami, aj ja som ich mal veľmi škaredé. Moji rodičia to však nikdy neriešili, až raz si to všimla učiteľka, ktorá pracovala v organizácii Usmej sa na mňa. Zohnali mi lekára, a aj ho zaplatili.“
A to ani nevravím o situácii, keď mu bola diagnostikovaná epilepsia a viacerí sa zhodli na tom, že je veľmi smutné, ako ľahostajne sa rodičia správali, lebo si to mohli a aj mali všimnúť oveľa skôr.
Drsný otec
Jeho otec vystupoval v pozícii drsného, aj k snúbenici, s ktorou si budoval vzťah, pristupoval nanajvýš hrubo, že je škaredá, že je taká aj onaká, dokonca ju pri jednej príležitosti aj vyhodil s vyhrážkou, že zavolá políciu, ak nezmizne. Pritom nerobila nič zlé, jednoducho mu len nebola sympatická alebo ho motivovalo niečo iné, ťažko odhadnúť.
No a najhroznejší incident, ten sa odohral minulý rok a zažiť čosi také, zrejme sa bude musieť spamätávať dlho.
V marci
„Bolo to v marci
začalo sa to tak, že mama nebola doma. On si stále niečo potreboval nájsť, stále si hľadal zámienku, ale nielen čo sa týka mňa. Preto aj brat odtiaľ odišiel. Myslím, že odišla aj sestra. Mama teda bola v práci, ja som niečo chcel urobiť, tak som sa rozhodol, že umyjem riad. Tak som to aj urobil, on prišiel a rozkričal sa. Vraj na dreze je zopár kvapiek a prečo som to neutrel. Bol dosť podráždený, ja som odpovedal, že nie je problém, utriem to. Potom ale bol nespokojný, že načo to utieram, keď on to už utrel. Snažil som sa mu vysvetliť, že kvôli takej malichernosti sa nemusíme hádať, že je to v poriadku. Ohradil som sa, že celé roky na mňa kričí a úplne zbytočne.“
Hádka sa vyostrovala a vyostrovala, až sa otec úplne prestal ovládať.
„Vrhol sa na mňa, mlátil ma hlava-nehlava, päsťami ma mlátil, kopal hocikde. Začal som sa brániť, cítil som, že už to je nebezpečné, že sa to môže skončiť veľmi zle. Párkrát som ho udrel aj ja. Povedal, že ma zabije, že ma zaškrtí, bránil som sa ešte viac. Spadol som na zem, on si na mňa ľahol a bil ma aj tak.“
Polícia
Keďže mu bola pridelená osobná asistentka, považoval za nutné kontaktovať práve ju. Kde nazbieral silu, to netuší dodnes, ale odkiaľsi sa vzala a udalosti nabrali rýchly spád. Zmena sa naplno roztočila.
„Odfotil som svoje zranenia, poslal som to osobnej asistentke, tá mi napísala, že treba ísť k lekárovi a na políciu. Ani neviem, ako som to zvládol, lebo v prvých okamihoch som fyzickú bolesť necítil, až keď vyprchal adrenalín.“
Bývanie
V nemocnici ho ošetrili, súcitní priatelia a známi prehovárali, že do takého prostredia sa nesmie vrátiť, s čím on, koniec koncov, aj súhlasil.
„Vybavili mi rehabilitačné stredisko, tak som si musel ísť po veci domov. Šiel som s políciou. Otec ma zbadal a že čo tu chcem. Policajti ma čakali, dnu so mnou nešli, ale boli pripravení zasiahnuť, keby niečo. Otec vymenil zámky, jasne mi povedal, že tam nie som vítaný.“
Toto stretnutie, počas ktorého zistil, že zámky sú zámerne vymenené, sa uskutočnilo tri mesiace po bitke, a počas obdobia, keď sa zotavoval a začínal odznova, ho ani jeden s rodičov nekontaktoval. Nezaujímalo ich, ako sa nevidiaci syn má, čo prežíva, kde sa zdržiava, či má čo jesť a či sa oňho má kto postarať. Nič, vôbec nič.
Hrubá čiara
Neostávalo mu iné, ako urobiť hrubú čiaru, z facebooku si členov rodiny vymazal, býva v podnájme, ktorý stojí tristo eur a jeho invalidný dôchodok pozostáva zo sumy 365 eur. Keby nemal našetrené, ktovie, ako by to bolo dopadlo. V súčasnosti sa zúčastňuje masérskeho kurzu, v tejto oblasti sa mieni aj zamestnať. Je samostatnejší, má v pláne učiť sa aj variť a dúfa, že budúcnosť mu prinesie dobré veci, že spomienky nebudú tak veľmi bolieť.
Na krku má stále jazvu, ktorá mu pripomína, ako na neho otec zaútočil, cíti ju, je si vedomý, že tam zrejme zostane ako trvalá spomienka. Ako nechcený závan minulosti.
„Na nový rok som rodičom napísal esemesku, stále ich mám rád. Napísal som im, že hoci som si ich z facebooku vymazal, zo srdca sa nedá zmazať. Odpovede som sa nedočkal.“
Odkaz
A aký odkaz by rád odovzdal nám všetkým?
„Nebojte sa hovoriť pravdu. Hovorme si pravdu a neubližujme si, lebo aj tak sa viacerí nakoniec stretneme v nebi, tak prečo by sme si robili zle tu na zemi? A aj to, aby rodičia nebili svoje deti, a aj keď sú zdravotne postihnuté, aby im dali základnú starostlivosť aj výchovu, aby ich milovali, ale aj aby išli k iným postihnutým, aby videli, čo potrebujú, nielen podľa nich, ale aj podľa nás.“
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies