Absolútna väčšina Izraelčanov si podľa výskumných agentúr praje návrat zvyšku z rukojemníkov, ale nie za cenu poskytnúť ich vrahom milosť a nezlikvidovať páchateľov útoku na južný Izrael zo 7. októbra.
Dátum 7. októbra už ostane v histórii zanovitých Izraelčanov rovnako zakorenený ako Internacionála, Deutschland Über Alles, Sojuz Nerušimij alebo Pieseň Práce v srdciach socialistických robotníkov, ktorí sa domnievali, že vládnu svetu, aj keď sa kúpu len raz do mesiaca. Z Piesne práce a im podobným sa časom stane smutný štandardizovaný židovský chorál o mŕtvych, radosti tam veľa počuť nebude. Pôjde skôr o panychídu alebo baladu o umučených. Iste, je aj segment izraelskej spoločnosti, ktorá preferuje heslo „dajte im všetko, len nech nám najprv vrátia našich najbližších“. Ťažká dilema. Lenže tak už to nepôjde, vláda židovského štátu je si jednotná v až smiešnom aspekte dohody: Vráťte nám rukojemníkov, ale ste vrahovia a zničíme vás tak ako tak. Vyplýva to z výskumu, uverejneného 6. februára 2024. Izraelčania sú ale v tejto otázke nejednotný národ.
Izrael nebojuje s Pásmom Gazy alebo s Libanonom, bojuje s Iránom zastúpeným týmito dvomi jeho "proxies", podržtaškami. Teologicky, židia (s malým "Z") na svojho Mošiah ešte len čakajú podobne ako moslimovia na Máhdího. Kresťania nemusia čakať na jeho príchod, čakajú na Jeho návrat. Či to bude také drsné, ako opisuje Zjavenie svätého Jána, neviem, nie som teológ...
Ak kedysi kvitlo v Izraeli hnutie "Land for Peace" (dajte mier, my vám dáme kus našej pôdy, ale aj s vašimi ľuďmi!) relatívne veľmi silné, dnes je v troskách. Nikto v Izraeli nebude veriť tomu, že ďalší nezávislý palestínsky štát spraví niečo iné než opakovanie 7. októbra 2023. V ten deň skončila hra na mier a ilúzia vzniku ďalšieho arabsko-palestínskeho štátu. Palestínski Arabi už ich majú viac. Jeden plnokrvný už existuje, je to Jordánsko, iným je Pásmo Gazy, tretím je okrajovo Libanon. Palestínsko-arabskú diasporu nerátam, ale do Jordánska sa môže vrátiť. Ak svet (vrátane EÚ, prezidenta Bidena, Južnej Afriky a iných čarodejov) neúprimne a pokrytecky verí v tento plánovaný podvod – vznik ďalšieho palestínsko-arabského štátu), tak ani sto modlitieb za mikrosekundu tú hlúpu nádej nevykorení. My ľudia zažívame nádeje a pády, „srandu“ a smútok, vieru a skepsu, zrod a smrť. „Palestínska republika“ (monarchia to zatiaľ asi nebude), ktorou sa svet dnes nadchýna ako o inštrumente nového svetového poriadku a mieru na Strednom východe, je na popukanie.
Izrael po 7. októbri už ťažko uverí v dobrú vôľu arabských susedov, ktorého obyvateľstvo a elity sú každodenne bičované protiizraelským a protižidovským antisemitizmom, najnovšie aj zbesilým štvaním proti kresťanom. Taká výchovná empíria sa nedá odstrániť, ak tí "druhí" majú poruke Korán z medínskeho obdobia a navyše hadísy (trochu, ale veľmi vzdialene), by som tieto komentáre prirovnal ku kresťanským knihám Skutkov apoštolských (jeden povedal, že druhý povedal a ja vám poviem, ako ten autor myslel...).
Izrael musí brať na zreteľ na populačne expandujúci, tzv. rozvojový svet (znie to komicky: pri porovnaní s Katarom a inými so Slovenskom neviem, ktorá krajina je tu rozvojová), ktorý ho ako západný a úspešný štát odmieta alebo stereotypne kritizuje.
Izrael je geograficky malý a v istom pásme územia (od Arabmi ovládanej Samárie až po more) ho prestrelíš pištoľou ráže 6, 76. S raketami výsmešne vysielanými protivníkom je židovský štát úplne bezmocný a vydaný na milosť a nemilosť neonácikom, ľavičiarikom a medínskym koránistom.
Ideálne by pre Izrael boli nasledujúce kroky:
Ivo Samson
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies