Inšpirujúci príbeh nevidiacej Michaely: Študuje na vysokej škole a píše knihu

Po skončení ZŠ v Bratislave ju čakalo veľké sklamanie. Nevidiacu študentku nechceli prijať na žiadne gymnázium v Trnave. Skúsila štúdium v Levoči, neskôr rok v Prahe, čo bolo náročné na čas, peniaze, ale ako sama hovorí, aj na nervy. Internát totiž fungoval len počas týždňa, cez víkendy nie. Svetielko nádeje jej zasvietilo, keď sa dozvedela o gymnáziu vo Vrbovom, neďaleko Trnavy. Prijímačky zvládla, no obavy zo strany vedenia školy tam predsa len boli. Pomohol však Miškin nápad prezentovať život nevidiaceho. Študent má síce hendikep, ale inak je taký istý študent ako ostatní. Zabralo, bola prijatá! Takto sa dostala až na vysokú školu.

Kto všetko Ti v živote pomáha? Aká je tvoja rodina?

Zastávam presvedčenie, že aký si, takých ľudí priťahuješ, s takými tráviš čas a zdieľaš totožné hodnoty. Mám priateľov, ktorí ma podporujú, veria vo mňa aj vtedy, keď ja vieru strácam a s ktorými, aj keď nie všetko máme spoločné, dokážeme koexistovať tak, aby sme sa vzájomne rešpektovali.

V rodine mám samozrejme, rovnakú podporu. Veľa som sa vďaka nej naučila. Naučila som sa, že občas treba nemlčať a vyjadriť svoj názor. Naučila som sa, že každé povolanie si treba vážiť a neposudzovať nikoho na základe titulu, či iných, pre spoločnosť nepochopiteľne dôležitých kritérií. Naučila som sa, že múdrosť sa nemeria dobrými známkami, pretože to je len veľmi malý ukazovateľ skutočného intelektu. Naučila som sa, že na nespravodlivosť sa netreba len pozerať, treba o nej hovoriť. A moji malí synovci a neter ma neustále presviedčajú, že by sme občas mali zahodiť serióznosť a stať sa na chvíľu deťmi, pretože oni vnímajú veci jednoducho a zároveň pravdivo.

V týchto dňoch si úspešne ukončila prvý stupeň vysokoškolského štúdia na Univerzite Cyrila a Metoda, odbor masmediálna komunikácia. Ako sa cíti čerstvá absolventka bakalárskeho štúdia?

Cíti sa unavene, ale aj spokojne. Dnes už bakalársky titul veľa neznamená a dokonca sa zvykne dosť podceňovať. Ale u mňa to bolo obdobie, počas ktorého sme všetci museli zabudnúť na prázdniny a pokúsiť sa zo seba dať to najlepšie. Tesne pred štátnicami to bolo asi najvyčerpávajúcejšie. Ale kedykoľvek mám tendenciu sťažovať sa, koľko toho v škole máme, spomeniem si na film, ktorý som raz videla. Bol to skutočný príbeh o dievčati, ktoré sa z pozície bezdomovkyne dostala až na Harvard. A potom si poviem, že keď to dokázala ona, musím aj ja.

Svojou húževnatosťou ísť za svojimi snami sa pomaly stávaš známou! Chcela by si vydať knihu. O čom píšeš?

Napísala som historickú romancu, ktorá sa odohráva v 19. storočí. Je to príbeh o nenaplnených sľuboch, o odpustení a schopnosti človeka, povstať z prachu, aby sa stal silnejším. Je to príbeh o láske romantickej, no i rodičovskej. Príbeh, v ktorom sa hrdinovia márne snažia uniknúť pred minulosťou a v ktorom sa musia neraz popáliť, aby zistili, že i tak všetky cesty vedú k minulosti.

Viem o Tebe, že si kresťanka. Pomáha ti viera v živote?

Práve viera v Boha je to, čo ma posúva vpred. Vďaka nemu dokážem veriť aj v nemožné, dokážem mať rada aj samú seba, hoci dnes je tak akosi bežné trpieť komplexmi. S Bohom sa rozprávam, keď mi je smutno, ale aj vtedy, keď sa cítim dobre. Dáva mi možnosť, aby som bola lepším človekom a pomáha mi vidieť veci také, aké sú a napriek tomu nebyť negativista. Priznávam, niekedy s ním vediem aj búrlivejšie diskusie, počas ktorých mu dávam rôzne otázky. Niekedy síce odpoveď nedostanem, ale občas stačí položiť aj tú správnu otázku a nemať odpoveď.

Keď sa obzrieš do minulosti, za čo si vďačná?

Bude to asi znieť zvláštne, ale za všetko. Život je jedna veľká cesta. Občas musíme ísť aj cez búrku, občas svieti slnko a občas je potrebná aj púšť. V danom okamihu sa nám to možno nepáči, ale v konečnom dôsledku to vytvára jedinečný a neopakovateľný príbeh. Pre mňa je dôležité prežívať všetko naplno. Keď mám byť smutná, tak budem. Na tom predsa nie je nič zlé. Človeka robia človekom emócie, či už sú dobré, alebo zlé. Len sa nesmie stať ich otrokom. A potom aj vďaka tomu zlému sa teraz viem tešiť z dobrého. Možno, keby sa mi nestalo, že ma na žiadnu strednú školu spočiatku nechceli, nevážila by som si možnosť študovať.