Herečka Viera Strnisková by mala 85 rokov

Táto citlivá interpretka zložitých ženských charakterov pôvodne študovala filozofiu a medicínu na Slovenskej univerzite (tak sa vtedy nazývala dnešná Univerzita Komenského - UK) v Bratislave, nakoniec sa však upísala herectvu. Počas svojej hereckej kariéry bola od roku 1948 členkou bratislavskej Novej scény ale hrala aj v divadlách vo Zvolene a Nitre. Členkou Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave sa stala v roku 1962.
      

Vo svojej dlhej a plodnej divadelnej, filmovej aj rozhlasovej kariére stvárnila veľké, tragické i komické postavy. Na divadelných doskách sa výraznejšie presadila už vo zvolenskom angažmán a divákov aj odborníkov zaujala kreáciami v hrách Skrotenie zlej ženy, Geľo Sebechlebský alebo v Pygmalionovi. Významnú éru tvorilo jej pôsobenie v Nitre (vtedy si ju začínali všímať už aj filmári) a v SND, kde vynikla v slovenskom klasickom repertoári (Mara Malecká zo Ženského zákona), nevyhýbala sa však ani svetovým autorom (Scény z manželského života, Maria Stuartová).
      

Jej doménou boli predovšetkým vážne a tragické úlohy: Varia (Višňový sad), Nora (Nora), Manon Lescaut (Hriešna svätica), Yuki (Lampiónová slávnosť), Angela (Polnočná omša), Regina (Z druhej strany pralesa) či Matka v hre Krvavá svadba. V týchto postavách sa rozvíjala jej výrazná schopnosť postihnúť tragiku ženských charakterov tak, aby do popredia vystúpila ich bohatá senzibilita a vypätá emocionalita. Medzi takéto postavy patrili aj Blanche du Bois v Električke zvanej túžba či pani Borkmanová v hre John Gabriel Borkman. Účinkovala tiež v hre pre deti Alica v zázračnej krajine.
      

Od konca 50. rokov 20. storočia sa presadzovala aj vo filme. Jej filmografia obsahuje desiatky titulov, medzi nimi napríklad Prípad pre obhajcu (1964), Námestie svätej Alžbety (1965), Smrť prichádza v daždi (1965), Sladký čas Kalimagdory (1968), Dievča z jazera (1978), Sneh pod nohami (1978), A pobežím až na kraj sveta (1979), Predčasné leto (1982).
      

Väčšie herecké príležitosti dostala v televíznych dielach Živý bič (1966), Dom Bernardy Alby (1966), v dokumentárnej snímke Rok na dedine (1967), Rysavá jalovica (1970), Nebezpečné známosti (1980), v seriáloch Život bez konca (1982) či Štúrovci (1991). Účinkovala aj v televíznom filme mladého slovenského režiséra Petra Krištúfka Dlhá krátka noc (2003).
      

Vo filmoch vytvárala väčšinou introvertné, citovo zraňované plaché ženy, ale aj dedinčanky materského typu. Spojením zrelého intelektu so zraniteľnou emocionalitou vniesla do slovenského ženského herectva nový tón. Patrila medzi výrazné osobnosti slovenského recitačného umenia, účinkovala v rozhlase a uplatnila sa aj v dabingu.
      

Viera Strnisková za svoju umeleckú tvorbu získala niekoľko ocenení. Od roku 2003 bola držiteľkou štátneho vyznamenania Pribinov kríž II. triedy za významné zásluhy v oblasti divadelnej, filmovej a rozhlasovej tvorby. V roku 2004 jej na šiestom ročníku Festivalu Aničky Jurkovičovej v Novom Meste nad Váhom udelili ocenenie pre významné herečky Kvet Tálie. Bola tiež držiteľkou ceny Karla Čapka. Viera Strnisková zomrela 31. augusta 2013 v Bratislave vo veku 83 rokov.