Daj mi svoje emócie! – Prečo Boh potrebuje, aby sme boli autentickí?

Niektorých pocitov v nás sa jednoducho chceme zbaviť, hodiť ich do koša, ignorovať ich, nepriznať sa k nim ako k niečomu nečistému. A presne tak sa potom tvárime aj pred Bohom, v modlitbe. Chceme pred ním niečo zatajiť, necháme to „špinavé“ a neporiadne tak, a za ním ideme iba s tým pekným učesaným, ligotavým...

Pravda je taká, že mnohé z našich pocitov naozaj nie sú hodné toho, aby sme sa na základe nich rozhodovali, konali, nasledovali ich. Nie je dobré ani múdre nechať sa viesť strachom, hnevom, neodpustení. Napriek tomu je nebezpečné a hlúpe tieto pocity ignorovať. Odsudzovať ich. Hanbiť sa za ne. Zakopávať ich.

Robili sme to mnohí celý život. Zakopávali sme svoje pocity. Pretože tak nás naučil život. Pretože keď sme ich vyjadrovali, často prišla búrka, nevôľa, prudká reakcia, a s ňou aj pocity hanby, odsudzovania, nehodnosti, výčitiek, viny. Tak sme ich postupne deformovali. Otesávali. Schovávali. A ony sa v nás dusili, mačkali a postupne začali transformovať na rôzne psychické, duševné aj fyzické problémy.

A nielen to. Také natlakované v nás ako v „paráku“ začali spôsobovať, že sme sa na základe týchto starých-prastarých, no nepriznaných pocitov naučili reagovať na súčasnosť. Ignorovali sme ich, tak ony teraz ničia náš dnešok. Je to typický prejav ľudí, ktorí zažili toxické vzťahy plné zneužívania a manipulácií. Naučili sa vlastnej nehodnosti a naučili sa, že nehodnú sú aj ich pocity.

No Boh sa na to pozerá inak. Dobré pozná všetky tvoje zranenia. Dobre pozná, čím si si prešiel/la, prečo sa chováš tak, ako sa chováš. Dobre vie, čo ti leží na srdci, čo ho ťaží, žmýka. A chce ťa naučiť postupne vyťahovať všetky tie stuchnuté, horľavé, boľavé emócie spod zeme. Spod pokrievky toho rozbúreného hrnca.
On ťa za ne nebude súdiť tak, ako si bol naučený. Chce spolu s tebou prechádzať procesom, v ktorom ich budeš vidieť jasne také, aké sú. Bez prikrášľovania, osekávania, utlmovania. Chce od teba pravdivé emócie. Tvoju zraniteľnosť pred ním. Úplné odhalenie. Odovzdanie.

Nechce, aby si mu dokazoval, aký si perfektný, aby si sa „vypeknil“ v jeho očiach, aby si sa pred ním vzorovo predviedol presne tak, ako si to niekde vyčítal. On chce tvoju autentickosť a pravdu! Aj tak vidí ten kameň, čo ti leží na srdci, tak mu ho daj! Akt úprimnosti, vôle, viery a úplnej odovzdanosti (svojich pocitov) nás môže viesť k ďalšiemu potrebnému kroku. To odovzdanie rozhýbe veci. Prináša riešenia. Oslobodenia. Pokoj a úľavu. A ďalšie posilnenie nášho osobného vzťahu s Ním. S tým, ktorý popri tom, že stvoril vesmír sa zaujíma o tvoje emócie. Chce ťa od nich odbremeniť a viesť ďalej.

Boh nechce nič viac, aby sme boli tým, čím nás on stvoril – autentickí. A tá autenticita sa vždy začína "vnútornou prácou". Je to dielo, ktoré v nás môže vykonať iba Boh. Je to premena srdca, vďaka ktorej sa oslobodíme od všetkého, čo nás brzdilo a nahováralo nám, že nie veru – byť sebou v žiadnom prípade nesmieme byť. Je to to, čo z nás robí soľ a svetlo; je to to, čo priťahuje ľudí k Bohu.

Jedným z prvých dôvodov, prečo toľko ľudí zápasí s autenticitou na verejnosti, je to, že nie sú skutoční s Bohom v súkromí. Ježiš o tom hovorí v Matúšovi 6,5: "A keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, lebo sa radi modlia postojačky v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli." Rozhovor s ním nemá byť nejaká splnená povinnosť, za ktorú nás pochváli on aj druhí. Rozhovor s ním v nás má odkrývať ďalšie a ďalšie veci a posúvať na životnej ceste ďalej. Radšej nech sa v modlitbe rozplačeme a otvoríme svoje srdce, ako by to mala byť „teologicky správna“, no prázdna a neúprimná reč.

Často sa však s Bohom rozprávame rovnako ako s ľuďmi na sociálnych sieťach: povrchne, snažíme sa predstierať alebo ignorovať škaredú pravdu a poslať do sveta len to najkrajšie z nás. V niektorých prípadoch nehovoríme to, čo naozaj cítime, zo strachu, že sa na nás Boh nahnevá.

Boh je však milujúci otec a, naopak, chce, aby sme mu predostreli všetko. „Poďte, vyjasnime si to!“ hovorí nám doslova (Iz, 1,18). Vyzýva nás k úprimnosti, aby s nami mohol pracovať. Aby nás z miesta bolesti, strachu, beznádeje mohol previesť na miesto viery, nádeje a prijatia.