Poznáte ten pocit, keď si myslíte, že niekoho poznáte, ale o niečo neskôr zistíte, že to tak vôbec nie je? Je to istým spôsobom pokorujúce, lebo veľa ráz by sme odprisahali, že náš úsudok je bezchybný, a pritom sa na konci objaví chyba, možno aj tri. Pri kontakte s inými ľuďmi to platí, nikdy si nemôžeme byť istí, aj keby sme sa stretávali roky, ale pri Bohu, pri Ňom je to pravda desaťnásobne väčšia.
Hneď na začiatok by som rada upozornila, že nejde o to, žeby nás Boh akosi sklamával, lebo keď nás iní jedinci prekvapia, žiaľ, nemusí to dopadnúť dobre. Veď iste chápete, o čom sú všetky príbehy, ako boli manželia dvadsať rokov, ona ho ľúbila, on bol pracovitý a starostlivý, ale napokon sa ukázalo, že žije dvojito a kdesi ďaleko má ďalšiu ženu, ďalšie deti. Nie, s Bohom to nie je také, s Ním je to krásne. Ako dojíma svojou láskou, starostlivosťou. Preto, nech už je ako chce, nikdy si nemyslime jedno.
Prekvap nás
Bola nedeľa ako každá iná. Bohoslužba sa už začala, spievali sa piesne, modlilo sa a čoskoro mala nastať kázeň.
„Prekvap nás, Bože,“ zaznela jedna konkrétna modlitba. Popravde však málokto prekvapenie očakával, vždy to bolo viac-menej rovnaké. Nie zlé, vždy krásne, ale rozumiete, dalo sa spoľahnúť na podobný priebeh. A zrazu, po konci kázne, nastalo čosi zvláštne. Zrazu si veriaci nanovo uvedomili, že Boží syn za nich skutočne zomrel a vstal z mŕtvych, zrazu nanovo prežili, že sú im odpustené hriechy a nad nimi sa vznáša sladká milosť. A keď sa takto opäť presvedčili, tak emócie na seba nenechali dlho čakať. Výsledok? Bola to neobyčajná bohoslužba, po ktorej prichádzala postupne sa rozlievajúca radosť. A taká túžba objať všetkých. Už vyprchal hnev, vyprchali predošlé krivdy. Zostalo len teplo, lebo Boh prekvapil svoje deti.
Nič zvláštne
Vstala v sobotu zavčasu, hoci nemusela. Neviazali ju pracovné povinnosti, konečne si smela vychutnávať voľno. Tešila sa, ale aj ju niečo škrelo. Stiesnenosť, možno tak by sa to dalo opísať.
„Dnes ma nečaká nič mimoriadne,“ povzdychla si. Bude rada, ak ju nič nevyruší, čo by jej bránilo relaxovať, ale to bolo v jej predstavách všetko. Hodiny plynuli a z ničoho nič získala potešenie. Dozvedela sa dobrú správu, a ešte aj darček dostala! Dospelo to až k momentu, kedy v modlitbe prosila o odpustenie. Ako len mohla byť taká... Ach, ani nevedela. Naivná? Taká pohltená rutinou? Smutná? Že si ani neuvedomila, aký je Boh a že On má prekvapení tisíc a tisíc a tisíc. Nie, dostatočne Ho na zemi poznať nebudeme, ale radšej ho nepodceňujme. Je taký dobrý. Nemyslime si, že nás nedokáže prekvapiť.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies