V extrémnych podmienkach prešla snehom 1140 kilometrov: Od antarktického pobrežia na južný pól!

Dnes sa cíti nielen schopnejšia prijať väčšie úlohy, ale počas putovania snehom sa naučila aj veľa sama o sebe. "Odhodlanie je kľúčom k úspechu, v osobnom živote, v práci aj na snehových poliach," zhodnotila počas sobotňajšej (5.7.) konferencie TEDxBratislava v novom Slovenskom národnom divadle, kde vyrozprávala svoj príbeh.
      

Gissurardóttir sa narodila a vyrastala na Islande a už má viac ako desaťročné skúsenosti s horskou turistikou, ktorej sa venuje profesionálne. V roku 2012 prekonala grónsky ľadovec a 17. januára 2013, 101 rokov po dobytí južného pólu tímom Roberta Scotta v roku 1912, aj najjužnejšie miesto planéty. "Chcela som sa dostať na južný pól, ale nemala som skúsenosti ani predstavu, ako na to nazbieram peniaze. Snívala som však o tom dňom i nocou," opisuje. Keď sa však rozhodla, bola myšlienkou posadnutá. Začala sa pripravovať fyzicky aj mentálne, čítala knihy, blogy, snažila sa vizualizovať si každú situáciu, o ktorej vedela, že sa môže stať.
      

Polárnička opisuje, že keď človek príde na Antarktídu, privíta ho veľmi málo vecí. "Mrzne, vietor vám celý čas fúka do tváre a ak sú tam nejaké zvieratá, nič nelieta alebo nechodí smerom do vnútrozemia," opisuje podľa jej slov krajinu slobody. "V lete tam nie je žiadny rozdiel medzi dňom a nocou, takže si môžete vybrať svoje vlastné časové pásmo a podľa neho žiť," dodala. Opisuje tiež, že niekedy nevidela žiadny rozdiel medzi horizontom, snehom a oblohou. "Bolo to, akoby ste sa pohybovali v pohári mlieka."
      

Gissurardóttir si povedala, že ak vydrží prvých 10 dní, pravdepodobne dokončí celú expedíciu. Najprv jej bola strašná zima, no dňami sa situácia zlepšila. Vstávala vždy o 06.00 h, keď jediné, čo počula, bol vietor búšiaci do stanu. "Vtedy chcete len zakutrať sa do spacieho vaku, ale keď to urobíte, nikdy nenaplníte svoj cieľ. Takže každý deň musel vyzerať tak ako mal," zdôraznila. Po 2,5 hodine bola potom pripravená zapnúť si lyže a vyjsť na cestu. 
      

Denne šla 12 hodín a jej minimálna trasa, ktorú chcela prejsť, bola 20 kilometrov. "A potom prišla večerná rutina - postaviť si stan, urobiť večeru a nakoniec som bola taká unavená, že som si musela ľahnúť. Takto to išlo 60 dní," opisovala. Človek ale vtedy podľa jej slov nemá čas cítiť sa osamotený. "Myšlienka na rodinu sa vám nemôže dostať po kožu, pretože na ňu potom budete myslieť neustále."
      

Polárnička musela obísť počas cesty hlboké trhliny v ľadovci, ktoré sa tiahli aj kilometre, alebo prekonať aj dvojmetrové snežné vlny. "Vtedy som musela využiť všetku svoju silu a odvahu, aby som sa tam na mieste nezosypala. Vravela som si, že pozitívna vec je, že cez každú musím prejsť iba raz," usmieva sa. Vlny sa tiahli 150 kilometrov a kráčala v nich týždeň. Vždy si vraj stanovovala menšie ciele. "Ak máte mapu a po desiatich dňoch zistíte, že ešte nie ste ani na tej mape, veľmi vás to nemotivuje," vraví. Na začiatku preto nebola na ceste na južný pól, ale len na prvú rovnobežku, ktorá na mape bola. A rozhodla sa, že keď sa tam dostane, nejako to oslávi, hoci len šálkou kakaa. 
      

Posledné kilometre pred polárnou stanicou prešla podľa jej slov "emočným toboganom". Chvíľu sa smiala, že sa stane ozajstným polárnikom a oddýchne si, a potom plakala. Deň predtým totiž mala logistická spoločnosť problémy a nikto ju v cieli nemal čakať. "Bola som smutná, že tam nebude nikto, kto by to so mnou mohol osláviť, nikto ma nepoklepe po pleci, neobjíme. Ak ste tak dlho sami, objatie je jediná vec, ktorú chcete," vraví. Štyri kilometre pred cieľom sa však spoločnosti ozvala a zistila, že na stanici ju čakajú štyria ľudia. Vraví, že jednému z nich sa hneď po príchode hodila okolo krku, hoci mala pripevnené lyže a sánky.
      

Po dvoch hodinách oddychu na stanici si to potom o pár minút odšliapala na južný pól. "Nemôžem ani opísať, ako som sa cítila. Bolo to, akoby som mala explodovať, také úžasné. Stálo to za každú minútu a každý cent," dodala s tým, že dnes má zážitky, ktorých hodnota je nevyčísliteľná.