FOTO Thajská noc alebo pletky v Bangkoku

Po dvojtýždňovom výlete na Bali a päťhodinovom lete z Denpasaru vyťahujem z taxíka dvadsaťkilové batohy vo štvrti Banglamphu, na rohu vychýrenej ulice Khao San. Spoločnosť mi robia tri ženy, z čoho je jasné, že úloha nosiča spadá na mňa. Som asi prvých 10 minút v Bangkoku, jednou nohou ešte v taxíku, druhou rukou v kufri auta, keď ku mne pristúpi akýsi „Jirka“ s frajerkou: „ Ahoj, promiň! Prosím tě, nevíš, kde je tady pingpong show?“ Pozerám najprv na neho, potom na jeho frajerku, ktorá sa s preloženými rukami tvári rovnako ľahostajne ako ja. „Nie, neviem, my sme teraz došli.“ Pingpong show je mimochodom jedna z najznámejších atrakcií týchto končín, povedal by som, taký „bangkokský folklór“, ale vysvetlenie čo to presne je, prenechám radšej napríklad vášmu webovému vyhľadávaču.

(Khao San)

Banglamphu je inak idálna štvrť pre bývanie. Ste v centre, kvázi v starom meste, a skoro všetky významné pamiatky a atrakcie máte pod rukou. Kráľovský palác, obrovský ležiaci zlatý Buddha – Wat Pho aj jeden z najznámejších chrámov mesta, Wat Arun je odtiaľto vzdialených iba na niekoľko minút chôdze. Okrem toho v noci to tu naozaj žije. Ulice Khao San, Soi Rambuttri ale aj celé okolie je plné hostelov a hotelov najrôznejších kategórií a cenových skupín. Je tu milión barov a pouličných reštaurácií a nespočetné množstvo predavačov, ktorí vám neodbytne ponúkajú svoje tovary. Okrem všelijakých suvenírov a blbostí, napríklad, aj kvalitnú ručne vyrobenú koženú tašku v prepočte za 20 eur, ktorú mi cca už 4 roky, odkedy som si ju kúpil na tejto ulici, závidia všade, kam si ju beriem. Tisícky mladých sa tu zabáva do svitania, v každom druhom bare hrá živá kapela a „ako tak“ spieva či skôr škrieka iná speváčka. Zdá sa mi, že „matroš“, ktorý tu nekúpite na ulici ani neexistuje.

(Chrám Wat Arun na brehu rieky Chao Prayha)

Pri treťom chlapcovi, ktorý mi ponúka vyprážané škorpióny, mi to nedá: „Počúvaj, vy to fakt jete?“ pýtam sa ho. „Nie, neblázni, to iba blbí turisti,“ dodáva so smiechom. Milé. Okrem grilovanej hávede mi tu na každom metre strkajú pod nos aj „menučko“ so spomínanou pingpong aj banana show so zabezpečeným odvozom a prívozom. Akurát by zo mňa stiahli aj posledný baht. Pofidérny študentský hostel v prepočte za 5 eur na noc nám ako batôžkárom vyhovuje. Izba je veľká asi ako môj ruksak, sprchujem sa pomaly v záchodovej mise, steny máme tuším z krepu. Keď príde kamarátke, ktorá býva o dve izby vedľa smska, mám pocit, že má telefón pri mojom uchu. Nehovorím o tom, keď ide niekto na potrebu. Takto sa uprostred prvej spotenej noci budím na obrovský hluk, akési šialené trieskanie železom. V polospánku sa mi zdalo, že o pár sekúnd bude nasledovať evakuácia, po chvíli som ale zistil, že sa tu iba poniektorí „majú radi“. Náš hostel má rozhodne svoje čaro, a to som tu ani švábov nestretol.

Na druhý deň ráno vyrážame do mesta, ako inak, za kultúrnymi pamiatkami. Je prvý septembrový týždeň, horúci a taký vlhký, že do 5 minút sme všetci kompletne mokrí. Pri prechádzke ulicami sa mi zdá, že tu všetci a všade jedia, na každom kroku sú tzv. vývarovne, po chodníku prechádzate cez stany s najrôznejšími jedlami, strašia ma zavesené „bezočivé“ kačice upečené v celku a všetky tieto výpary olejov, korenín či asi tisíc druhov jedál vytvárajú spolu s výfukovým plynom typický ázijský smrádok. Nie, psov tu nejedia a thajská kuchyňa je podľa mňa najlepšia na celom ďalekom východe, a to aj napriek týmto menej vábnym stanom, cez ktoré práve prechádzam. Som milovník „streetfoodu“ a moju obľúbenú thajskú krevetovú polievku Tom Yum s kokosovým mliekom si dávam asi štyrikrát denne alebo podľa toho, koľko sa do mňa zmestí. Priznám sa, bol by som schopný kvôli tejto polievke aj ostatným špecialitám odletieť do Thajska na otočku, najesť sa a vrátiť sa domov. Alebo sa ani nevrátiť. Fascinujú ma po uliciach malé sošky Buddhu, ktoré sú krásne vyzdobené kvetmi, priložené sú aj rôzne sladkosti a jedlá zrejme ako obety, takisto červená malinovka so slamkou. „Podľa teba Buddha pije červenú malinovku?“ pýtam sa kamarátky. „Veď on presne vie čo je dobré... Na diétach určite nie je, poďme sa aj my radšej najesť.“

(Vyzdobené sošky na ulici)

Sme len pár stoviek metrov od kráľovského paláca, po ceste nás zastavuje niekoľko domácich, aby sme tade zbytočne nešli, kedže dnes je sviatok, majú zatvorené, ale keby sme chceli, oni nám zabezpečia program... Isto. V okolí paláca je množstvo tabúl, ktoré upozorňujú na týchto podvodníkov pripravených za každú cenu vás ošklbať, dokonca to okolo paláca hlási aj rozhlas. Mali by ste byť pripravený, že po celom meste na každom kroku vás chcú obrať o peniaze, dávajte si preto pozor samozrejme aj na vrecká. Nikto vás tu nenapadne, nemusíte sa obávať násilných prepadov, akurát vám všade najprv ponúknu trojnásobnú cenu. Palác je mimochodom otvorený v podstate každý deň, celé jeho nádvorie je nádherné a určite stojí za návštevu. Podľa možností tam choďte v skorých ranných hodinách, pretože cez deň sa tam nahrnie niekoľko tisíc ľudí. Platí to aj pri chráme Wat Pho a do veľkej miery pri všetkých populárnych pamiatkách. K známemu Wat Arun-u alebo ku Chrámu svitania sa dostanete kompou, ktorá vás zoberie za pár drobných cez rieku Chao Prayha.

Najrýchlejšie presuny po meste vám určite zaručia malé motorové trojkolky, teda tuk tuk-y. Jazdí ich po meste asi milión a okrem toho, že sú rýchle, ešte sa v nich aj trošku vysušíte počas horúceho dňa. Je dôležité, aby ste si vopred vyjednali cenu so šoférom, ktorý vám najprv určite ponúkne – ako som už spomínal – trojnásobok ceny. Môže sa stať, že natrafíte na milého podvodníčka, ktorý vám s priateľským úsmevom ponúkne aj okružnú jazdu po meste so zastávkou pri pamiatkach a nakoniec v zlatníctve s exkluzívnymi cenami na periférii mesta, kde vás budú chcieť opäť ošklbať o všetky peniaze. V žiadnom prípade sa nedajte na takúto túru. Vyhnete sa zbytočným problémom. Áno, je tu celkom veľa podvodníkov, ale keď im jasne dáte najavo, že nie ste „včerajší“, dajú vám pokoj a sú k vám úctiví. Taká je moja skúsenosť. Počas jazdy si dávajte pozor na batohy či kabelky, v nepatrnej chvíli vám ich môže uchmatnúť motorkár, ktorý si takto zarába na svoje denné, podotýkam vynikajúce thajské jedlo. Netreba sa báť, Bangkok je celkom bezpečné mesto cez deň aj v noci, ale ako všade inde, aj tu si treba dávať pozor. Anglicky sa dohovoríte bez problémov, orientácia v meste nie je komplikovaná a je to ideálne miesto pre začínajúcich cestovateľov „na vlastnú päsť“ podobne, ako celá Juhovýchodná Ázia.

(Tuk tuk)

Nasýtení pamiatkami a buddhistickými chrámami zastavujeme prvý tuk tuk a letíme do štvrte Siam, samozrejme na nákupy. Vietor vo vlasoch, Bangkok vo vačku alebo možno aj opačne... Počas jazdy sledujem mesto, túto pestrofarebnú betónovú džungľu, ozajstné veľkomesto. Nevidel som ani jeden diel z filmov Vo štvorici po opici, ale viem si tie príbehy veľmi živo predstaviť. Tisícky turistov sem chodia za všelijakou možnou zábavou, kultúrou a umením či  za biznisom a mám pocit, že tu všetci prídu na svoje. Aj v tom menej peknom zmysle. Každopádne, podľa mojej skúsenosti si mnoho ľudí myslí, že Juhovýchodná Ázia je tretí svet, do ktorého sa dá vstúpiť iba v bezpečnej klietke a s rúškom na tvári. Ich chyba. Hypermoderný Bangkok, ktorý zároveň dýcha kultúrou a históriou sa jednoznačne zaraďuje medzi moje obľúbené svetové metropoly, do ktorých sa kedykoľvek vraciam s radosťou. Je nezabudnuteľné, keď po ulici stretnete nádhernú thajku. Hlavne keď k vám prehovorí a jej hlas je hlbší ako môj prefajčený basbarytón. Sú to poeticky krásne chvíle neistoty, ktoré vám pripomínajú thajskú múdrosť: „Môj zlatý, tu teda naozaj nie je všetko žena, čo sa blyští!“

Tri ženy po mojom boku sa rozhodli, že si chcú kúpiť ozajstné thajské „fejkové vitonky“, aké prekvapenie! „Som v Thajsku! Hádam nepôjdeme domov bez fejkovej vitonky?! Navyše tie turecké už vôbec nie sú ako kedysi!“ O pár hodín neskôr sa ocitám na veľkom trhovisku, ktoré lemujú najrôznejšie sexbary, vyleštené a nablýskané. Najrôznejšie, pretože si tu naozaj môžete vybrať podľa vašej „chuti“, „sexturizmus“ je jeden z najväčších biznisov tejto krajiny vrátane zneužívania maloletých. Mám pocit, že keď mi ešte raz niekto ponúkne pingpong show alebo drevené žaby, ktoré „kvákajú“ keď im prejdete paličkou po chrbte, tak tu urobím vlastnú show... Prešli sme pomaly 50 stánkov, ale po „fejkových vitonkách“, ktoré som medzi tým nazval „vifónkami“ sa akoby zľahla zem. „Počúvaj, nestačí ti Chanel? Nie! Ja chcem Vitonku!“ Okrem nich je tu snáď všetko, od "Gučči" až po päťgramové Rolexy. „Pozri! Nechceš Omegy za 10 eur? Majú aj TagHeuer za 15! No jasné, vyber mi nejaké tri alebo štyri, zoberiem domov namiesto magnetiek.“ Po chvíli váhania sme sa predsa len spýtali, kde by sme našli nejaké tie „vifónky“. „Bohužiaľ, je zakázané predávať falšovaný Louis Vuitton, chodia kontroly. Ale... Keby ste veľmi chceli, príďte okolo polnoci, zatvoria trhy a ja vás zoberiem do nášho skladu...“ Pokiaľ ide o kabelky, niektoré ženy strácajú zábrany, a tak asi o pol tretej ráno ešte stále sedíme v nejakej tajnej šope za trhoviskom v útrobách Bangkoku, je to hotový arzenál falošných kabeliek a rôznych módnych doplnkov. Je asi 36 stupňov a zdá sa mi, že obrovský ventilátor sa snaží vyfúknuť z môjho vačku aj posledné bahty. Otec s dcérou sa nám snažia predať aj to, čo hádam ešte ani nevyrobili: „Je to falošné, ale kvalitné a kožené! Veď pozrite!“- presviedčajú nás. „Ak toto je koža, ja som thajský princ...“ hovorím kamarátke a navrhujem, aby sme z tejto diery vypadli čo najskôr aj s kabelkami, kým aj z nás neurobia cestovné tašky. Po nekonečnom vyberaní a vyjednávaní dúfam, že máme pre túto chvíľu nakúpené všetko, čo treba.

(Trhovisko lemované sexbarmi)

O pár rokov neskôr s láskou spomínam na všetky naše bláznovstvá v tomto meste, stojac na terase skybaru s drinkom v ruke, na vrchole mrakodrapu v Silome. Vraciam sa z Južného Thajska z ostrovov, ktoré sú perlami Andamanského mora. Nadou mnou je už iba nebo, podo mnou leží nočný Bangkok, tiež sa mu nikdy nechce spať.  Hľadí na mňa a s úsmevom Buddhu sa odo mňa lúči uisťujúc ma, že sa čoskoro zase uvidíme. 

(Nočný Bangkok)