Prečo sa ľudia stávajú bezdomovcami? Ona na ulici pobývala tiež, aj vlastní rodičia sa jej zriekli. Prečítajte si príbeh ženy, ktorá spadla až na dno

Bezdomovci sú ľudia s príbehmi, niektorí zlyhali a z chýb sa nepoučili, niektorí si ani nepriznajú, že zlyhali a iní, tí sa postavia z trosiek a postarajú sa o to, aby ich budúci osud bol lepší.

Ona

Caroline sa ocitla na ulici vo veľmi mladom veku, čo vyvracia teóriu, že podobná skúsenosť môže počkať len na starších. Nie, ona bola v najlepšom období, teda podľa všeobecných kritérií, dovŕšila 23 rokov, ani zamestnanie jej nechýbalo. Všímala si však, že jej duševné zdravie sa menilo, zhoršovalo sa zo dňa na deň, až sa nedalo nič utajiť. Ani zamestnávateľ neoslepol a neohluchol, a tak, hoci s výkonom bol predtým spokojný, dal jej výpoveď. Nikto jej nepomáhal, dokonca ani tí nie, o ktorých by ste si mysleli, že ju podržia, že pri nej budú stáť, a nedopustia, aby spadla na dno. Rodičia sa jej obrátili chrbtom, požiadali ju, aby opustila domov, nesužovali sa otázkou, kam pôjde, či má kde zložiť hlavu.

Priatelia

Keďže sa mohla pochváliť priateľmi, veď tak to aj má byť, aby každý v živote okúsil oporu a podporu od druhých, sľúbili jej niektorí, že u nich smie prespať. Predsa by ju nevyhodili v stave duševnej temnoty na ulicu.

Jednej noci sa však ukázalo, že slová sa počúvajú pekne, ale akonáhle príde na lámanie chleba, až vtedy vystrčí ruku pravda. Caroline mala záchvat paniky, dosť intenzívny, neprehliadnuteľný.

„Ľúbime ťa, ale musíš odísť,“ povedali jej.

Rovnako pochodila aj u známeho, ten sa zľutoval iba na chvíľočku, ustlal jej na zemi a dovolil jej prespať. S príchodom rána sa dobrota vytratila a ona blúdila a blúdila, neschopná čokoľvek urobiť. Jej vnútro bolo roztrieštené, osamelosť ju úplne pohltila. Neskôr jej napadla myšlienka, čo prinavrátila aspoň kúsok nádeje, že by vyhľadala opäť psychiatra, a žobronila by, aby ju niekde hospitalizovali. Tak či tak si potrebovala dať do poriadku predovšetkým mentálne zdravie, lebo s ochorením by si aj našla prácu, ale vzápätí by ju stratila.

Konečne

Šesť týždňov pobývala na ulici, šesť týždňov presviedčala lekárov, že situácia je nanajvýš vážna. Šesť týždňov jej pripadalo, že nič nemá zmysel a že lepšie to nebude. Našťastie, zázrak sa predsa len objavil, vypočuli ju a ubytovali. Liečba, ktorú podstúpila, nebola ľahká, veru nie, aj tam bola osamelá, aj tam ju kvárili pocity beznádeje a zúfalstva. Keď sa jej podarilo nad všetkým zvíťaziť, nelenila a vybudovala si život znovu, kúsok po kúsku, čriepok po čriepku. Pracovala húževnato a usilovne, prenajala si skromnú izbu a po nejakom čase sa konečne zahľadela na seba do zrkadla s úsmevom. Zvládla to. Prekonala niečo, čo pôsobilo neprekonateľne. Jej príbeh je povzbudením pre každého, nielen pre tých, čo sa pohybujú na ulici ako jej neustála súčasť, ale pre nás všetkých. Keď sa niečí svet rozpadne, stojí za to dať sa do pohybu a vystavať ho.