Katolíci vo štvrtok slávia sviatok Božieho tela

Viera v skutočnú prítomnosť Krista vo Sviatosti oltárnej bola v 11. a 12. storočí napádaná rozličnými heretickými výhradami, na ich vyvrátenie bol zvolaný všeobecný Štvrtý lateránsky koncil, ktorý v roku 1215 opätovne potvrdil a slávnostne vyhlásil, že Kristus je skutočne prítomný v chlebe a víne, ktoré sa premieňa na jeho telo a krv, keď kňaz nad nimi vysloví slová premenenia. Svätá Juliana z Liége (1192-1258), sestra a neskôr opátka kláštora Mt. Cornillon, bola hlavnou predstaviteľkou hnutia za zavedenie sviatku Božieho tela. Pre svoje snahy získala mnohých kňazov i biskupa Roberta de Thourote, ktorý v roku 1246 dal súhlas na slávenie tohto sviatku v diecéze Liége. Jedným z arcidiakonov v katedrále v Liége bol aj Jacques Panteleon, ktorý sa stal v r. 1261 pápežom Urbanom IV. Encyklikou Transiturus de hoc mundo v roku 1264 rozšíril slávenie tohto sviatku na celú cirkev.

Omšové texty a hymnické piesne pre liturgiu zložil sv. Tomáš Akvinský (1225-1274). Sviatok znova potvrdil Klement V. na koncile vo Vienne (1311-1312). Spočiatku sa slávnosť konala len v chrámoch. Pápež Ján XXII. ju upravil tak, že sa má konať so sprievodom, pri ktorom sa má niesť ulicami Sviatosť oltárna. Popri sviatku Božieho tela sa od 17. storočia slávil aj sviatok Predrahej krvi. Pius IX. v roku 1849 rozšíril tento sviatok na celú cirkev a ustanovil, aby sa svätil na prvú nedeľu mesiaca júl. V roku 1914 Pius X. zmenil jeho slávenie na 1. júla. Posledná reforma liturgického kalendára spojila oba sviatky a zaviedla spoločné slávenie Božieho tela a krvi na štvrtok po sviatku Najsvätejšej Trojice alebo v nasledujúcu nedeľu.

Jeden z najväčších cirkevných sviatkov, ľudovo nazývaný Božie telo, odpradávna sprevádza tradícia procesií. Tajomstvo Ježišovho tela a krvi, na ktoré sa pri každej omši premieňa chlieb a víno, veriaci v procesii na čele s kňazom symbolicky oznamujú svetu nosením monštrancie s kúskom premeneného chleba ulicami dedín a miest. Postupne sa zastavujú pri štyroch oltároch, symbolizujúcich štyri svetové strany. Oltáriky vytvoria rodiny pred svojimi domami zo zelene, kvetov a domácich devocionálií - obrázkov, krížikov, ružencov, medailónov. Deti na znak úcty a lásky k Bohu sypú na cestu lupene kvetov.

S týmto sviatkom súvisí aj viacero ľudových múdrostí. Napríklad Ak je na sviatok Božieho tela dážď, aj žatva bude daždivá. Ak sa na tento sviatok zadaždí, môže byť pomenej orechov. Hovorí sa tiež, že Ak na Božie telo zmoknú na oltároch venčeky, na lúkach budú moknúť devečky - hrabačky. Naopak, pekné a jasné počasie na sviatok Božieho tela prináša veľa radosti a signalizuje vraj dobrý rok - Jasný deň na Telo Pána vždy poteší hospodára. Na sviatok Božieho tela sa začína už aj s kúpaním, k čomu nás nabáda pranostika Na Božie telo skoč do vody smelo.