Generálny tajomník OSN nevie, že to boli kresťania, ktorí nakoniec zastavili obchod s otrokmi a zrušili otrokárstvo (komentár Iva Samsona)

Keďže z takmer 200 členských krajín OSN patrí prevážna väčšina k tzv. rozvojovému svetu, pričom niektoré z nich sú bohatšie ako niektoré európske, jeho výzva bola nadšene prijatá.

Pragmatický trend, vydieranie alebo oboje?

Požadovanie odškodnenia za minulosť je v kurze. Mnohí sudetskí Nemci, resp. ich potomkovia, žiadajú  odškodnenie (aj keď medzi Česko a Nemeckom podpísali zmluvu, ktorá to vyriešila). Poľská vláda pred asi dvoma rokmi požiadala Nemecko o nepredstaviteľne enormné odškodné za utrpenie a škody spáchané za druhej svetovej vojny (aj keď tento problém bol medzi Poľskom a Nemeckom už dávno zmluvne vyriešený.

Po rozdelení Československa slovenskí predstavitelia jednej politickej strany (SNS) požadovali niekoľko sto miliárd (v korunách) odškodné za „privlastnenie si“ kedysi spoločnej československej vlajky a ďalšiu horentnú sumu za údajný slovenský zlatý poklad zadržiavaný druhou stranou. To viedlo neskôr premiérov oboch krajín k tomu, že podpísali bilaterálnu dohodu, podľa ktorej sú si obe strany majetkovo úplne „kvit“.

80 rokov po vojne sa ozvalo aj Rusko. Najnovšie požaduje po Nemecku vyplatenie tučného odškodného za obete a materiálne škody spôsobené nemeckým obliehaním Leningradu.

Afroameričania a ďalšie možné scenáre

Aj Afroameričania v USA sa v prvých rokoch 21. storočia domáhali odškodného za každého svojho príslušníka pričom Afroameričania majú rôzne odtiene pokožky, od skutočne čiernej až ako tzv. mulati po svetlejšie a svetlejšie odtiene). Americké úrady aj vedecké inštitúcie argumentovali tým, že nikde vo svete nemajú Afričania tak vysokú životnú úroveň ako práve v USA. A sami mnohí Afroameričania sa proti tejto požiadavke ohradili s tým, že ich príjmy sú často rekordne vyššie ako zárobky bohatých „bielych“ Američanov. Už to nie sú len hviezdni športovci, bohatí hudobníci, biznizmani, sudcovia, kongresmani, lekári a právnici. Afroameričan to medzitým dotiahol až na najmocnejšieho muža Ameriky – na samotného prezidenta.

Jedného dňa by sa teoreticky mohlo stať, že OSN vyzve štáty stredovýchodnej Európy vrátane Slovenska, aby odškodnilo svojich Rómov za historickú diskrimináciu. Ale to je iba teória, Rómovia nemajú vlastný štát a tým ani zastúpenie a patričnú lobby v OSN.

Mohli by sa ozvať aj Francúzsko, Nemecko, Izrael, Grécko a iní a požadovať od Talianska odškodné za zotročenie svojich predkov v Rímskej ríši. Nebolo by to menej absurdné ako súčasná požiadavka generálneho tajomníka OSN.

Prečo majú biľag otrokárstva niesť iba západné krajiny?

Otroctvo existovalo dávno predtým, než ho začali masovo prevádzkovať dnešné západné krajiny, vtedy homogénne kresťanské.

Na území dnešného štátu Benin (na prelome 16/17 storočia tam vzniklo kráľovstvo), sa takmer výhradne sústreďovalo na lov otrokov v susedných krajinách. Žilo z otrokárstva. Otrokov predávali iným, väčšmi európskym otrokárom. Bolo to však Francúzsko, ktorého cudzinecká légia v 19. storočí toto kráľovstvo porazilo a trh s otrokmi zatrhlo.

Od 7. storočia Vikingovia plienili pobrežia západoeurópskych krajín odvláčali miestnych obyvateľov a po vzniku islamu ich predávali do arabských krajín. Kľukatú cestu od Baltského mora až do Bagdadu historici nazývajú„cestou otrokov“.

Zahanbiť sa nedali ani moslimské krajiny. Po dobytí Blízkeho východu sa moslimské armády obrátili na západ – do Egypta a ďalej do severnej Afriky. Tamojšie Berberky, povestné svojou krásou, masovo predávali ako otrokyne bohatým emirom v Arábii.

Neskôr na východnom pobreží Afriky zakladali arabskí obchodníci obchodné stanice a ich dôležitým obchodným artiklom sa stali otroci. Podľa niektorých odhadov odviezli moslimovia z Afriky až 17 miliónov ľudí. Ale nie do Európy či Ameriky, ale prevážne do vtedy už obrovského moslimského sveta. Podľa niektorých odhadov vyviezli z tejto časti Afriky až 17 miliónov ľudí, čo je zhruba o tretinu viac otrokov, než ich doviezli v rámci transatlantického obchodu z Afriky do všetkých štyroch Amerík.

Po rozvrátení Byzantskej ríše Osmanmi sa začali severoafrické pirátske nájazdy do západnej Európy. Z dnešných štátov  ako Tunisko, Maroko alebo Líbya sa stali otrokárske štáty. Chytených Európanov od Talianska až po Holandsko potom predávali do otroctva v Turecku, t. j. vtedy v Osmanskej ríši.

Medzitým sa navzájom zotročovali aj moslimovia. Na základe „fatwy“ (záväzný názor), smeli moslimskí sunniti brať do otroctva moslimských šíitov.

Proti otroctvu sa ako prvá ozvala západná, teda kresťanská civilizácia

Už v roku 1435 vydal pápež Eugen IV encykliku („Sicut Dudum“), v ktorej označuje otroctvo za hriech a nariaďuje oslobodiť všetkých otrokov. To bolo dávno predtým, než sa rozbehla ďalšia z vĺn  moslimského obchodovania s otrokmi a africko-amerického obchodu s nimi.

V čase, keď arabskí otrokári ešte vozili z Afriky otrokov po miliónoch, bola to britská vláda, ktorá vyslala vojnové lode do Atlantiku s cieľom zastaviť tento obchod.

Prvú rezolúciu proti otroctvu nakoniec vydali už na konci 17. storočí protestantskí kvakeri v Pennsylvánii. A bol to opäť západoeurópsky štát, keď britský parlament vydal „Slavery Trade Act“, ktorý obchod s otrokmi priamo pod trestom zakazoval. V roku 1833 minula Veľká Británia 40% svojho národného rozpočtu na vykúpenie všetkých otrokov svojho impéria z otroctva. Peniaze, ktoré si na vykúpenie požičala, splácala postupne dlhé desaťročia.

Britská vláda aj v čase, keď viedla vojnu s napoleonským Francúzskom, financovala vojnové fregaty, ktorých úlohou bolo brániť transatlantickému obchodu s otrokmi. Protiotrokárska flotila sa nakoniec rozrástla na 25 vojnových lodí, ktoré v priebehu päťdesiatich rokov zabavili viac ako 1. 500 otrokárskych lodí.

USA ohlásili zrušenie otroctva už pri svojom vzniku, ale proti sa postavili južanské štáty. Tam otroctvo ostávalo v ich kompetencii. V roku 1807 prezident Thomas Jefferson úplne zakázal dovoz otrokov, zrušenie otroctva na celom území USA prišlo až s občianskou vojnou v 1. polovici 19. storočia.

Na východ a juh od západnej Európy žiaden problém

Naproti tomu v Osmanskej ríši otroctvo nikdy nezrušili. Pod tlakom Veľkej Británie sultán obchod s otrokmi obmedzil, ale vymožiteľnosť v odľahlých častiach krajiny bola malá. Otroctvo tak zaniklo  až s rozpadom Osmanské ríše po prvej svetovej vojne.

Dnes stále ešte funguje v mnohých afrických štátoch (napr. v podobe detských vojakov), teda aj takých, ktoré teraz ústami OSN požadujú historické odškodnenie.