Braňo Deák pre Netky: Vždy je to o ľuďoch

Vyrastal si v Ivanke pri Dunaji, ako chlapec z dediny máš zrejme odjakživa iný vzťah k zvieratám a k prírode ako „sídliskové“ deti. Má vyrastanie v takomto prostredí podľa teba vplyv na ľudské hodnoty?

Podľa mňa je to otázka výchovy. Záleží na osobnosti človeka a je to samozrejme aj o pokore. Poznám ľudí, ktorí už podľa mňa zabudli, že vyrastali v malej, učupenej dedinke. Nikoho nesúdim, ale nemali by sme zabúdať odkiaľ prichádzame a kde máme korene.

Často počujem názory, podľa ktorých v meste panujú iné vzťahy. Ako to vnímaš ty? 

Celý život sa obklopujem ľudmi, ktorých mám rád a vytváram si také vzťahy, ktoré mi spríjemňujú život. Či je to na dedine, alebo v meste, vždy je to o ľuďoch.

Ťažko sa udržiava rovnováha medzi pracovným zhonom v meste a pokojom na dedine?

Vždy keď si chcem oddýchnuť od roboty alebo od mesta, vyrážam domov k našim alebo na chatu, hlboko do hôr. Tam som zrelaxovný za pár dní. Našťastie nežijeme vo veľkomeste, na druhej strane aj v Bratislave sa dá nájsť oáza pokoja. Často chodievam napríklad do Horského parku alebo na Železnú studničku.

Na obálke tvojej knižky „Chute a vône života“ vyzeráš ako skutočný farmár a predpokladám, že pri varení uprednostňuješ domáce suroviny. Nakupuješ napríklad mäso a zeleninu aj v obchodoch?

Mám šťastie, že pochádzam z dediny v ktorej ľudia ešte chovajú domáce zvieratá. Kedysi sme mali za domom celkom veľkú zoologickú záhradu z ktorej nám zostali už len sliepky, kačky, papagáje a bažanty. Domáce vajcia a slepačia polievka z domácej sliepočky chutí naozaj úplne inak ako z tej supermarketovej. Zeleninu kupujem aj v obchode alebo na trhu, sezónne ovocie si najradšej oberám sám z vlastných stromov.

Chlap, ktorý sa vyzná v kuchyni je pre ženu asi jednou z najväčších výhier...

V našej kuchyni som väčšinou iba pomocník, moja žena je samozrejme lepšia kuchárka ako ja a nebojí sa skúšať nové chute a kombinácie. Často spolu experimentujeme v kuchyni, varíme spolu a je to pre nás výborný relax.

Pamätám si ako môj spolužiak chcel vyprážať rybu a myslel si, že olej je horúci vtedy, keď začne vrieť ako voda. Zapálil kuchyňu. Vám sa stalo niečo podobné alebo nejaký experiment s receptom, ktorý nevyšiel?

Našťastie na nič podobné si nespomínam. Vždy sa všetko pojedlo, aj to, čo sa nepodarilo podľa našich predstáv.

Nebýval si na internáte počas školy, takže kreácie ako „prevarené špagety s lunexom“ zrejme neboli na tvojom jedálníčku.

Okrem iného som mal v živote šťastie aj na to, že som sa týmto „gurmánskym špecialitám“ vyhol. Musím sa však priznať, že špagetám s grankom a práškovým cukrom som nikdy nevedel odolať. To bolo jedno z mnohých jedál, ktoré som si vedel pripraviť už ako malý krpec.

Samozrejme, chceme poznať tvoje najobľúbenejšie jedlo.

Mám veľmi rád segedínsky guláš mojej mamky, aj parené buchty a obyčajné pečené kura s ryžou a marhuľovým kompótom. To sú jedlá, ktoré mi budú chutiť asi celý život.

Aký máš vzťah k bio potravinám a k celému bio ošiaľu?

Neprežívam bio ošiaľ, ale v podstate som odchovaný na bio potravinách. Od detstva som jedol kvalitné suroviny, akurát bez tej drahej „bio nálepky“.

Dáš si o polnoci klobásku alebo si na seba prísny a neprejedávaš sa?

Samozrejme, že si dám aj klobásku, ale snažím sa neprejedávať. Jem radšej v menších množstvách viackrát za deň. Keď to budú čítať moji kamaráti, asi sa budú uškŕňať, lebo veľmi dobre vedia, že keď mi niečo naozaj chutí, tak jednoducho neviem prestať jesť. Ale už sa naozaj snažím jesť poskromne! (smiech)

Na javisku som ťa videl naposledy v hre Chlieb s maslom. Traja muži filozofujú o životných pravdách a ženách samozrejme, občas tragikomicky. “Najlepšie by bolo, keby muži a ženy žili zvlášť a navštevovali by sa len občasne, za odmenu…” do akej miery sa stotožnuješ s týmto citátom z hry? 

Je to zaujímavý postreh a podľa mňa to má istú logiku, ale mám pocit, že tento model spolužitia existuje iba z nášho mužského pohľadu. U žien by sme s tým asi veľmi nepochodili...

S Jurajom Lojom a Martinom Mňahončákom ste zohratá trojica, je pre teba ľahšie skúšať novú inscenáciu, keď už aj osobne poznáš svojho hereckého partnera na javisku?

Je určite veľmi fajn, keď sa ako „spoluhráči“ na javisku poznáme aj osobne. Vieme čo môžeme od seba očakávať, či sa na seba môžeme spoľahnúť, keď sa stane niečo nečakané. Najlepšie však je, keď spolu vieme fungovať aj mimo javiska, keď to nie je iba profesionálny vzťah, ale aj kamarátsky. Vtedy ide práca ako po masle a aj chvíle po predstavení sú veľmi príjemné. Na zájazdových predstaveniach, akými sú aj „Chlieb s maslom“ alebo „Aj muži majú svoje dni“ je to ešte dôležitejšie.

Aké úlohy ťa čakajú v novej sezóne?

Nedávno sme mali premiéru inscenácie Lulu v Divadle Aréna, kde hrám ešte v niekoľkých predstaveniach. Do konca kalendárneho roka máme nalpánované predstavenia a zájazdy s agentúrou Kumšt Production po celom Slovensku. No a je tu ešte aj naša obľúbená hra Kto zhasol svetlo, takže je ich naozaj veľa a veľmi sa teším na stretnutie s našimi divákmi. Rozhodne nebudem mať čas nudiť sa.