Ako uvoľniť emócie, ktoré sa nám zasekli v tele a srdci

Je to skúsenosť mnohých, ktorí vyrastali v rodinách, kde emočné prejavy neboli povolené ani akceptované. Nikto nám v takomto prostredí nepomáhal spracovať emócie zdravým spôsobom. Na hnev sa reagovalo hnevom, strach zostal nepovšimnutý a hanba sa ticho hromadila v našich vyplašených dušiach a srdciach.

Väčšinou keď rodičia sami zápasia s ťažkými emóciami a nevedia sa s nimi vyrovnať, nedokážu poskytnúť túto dôležitú potrebu – môcť bezpečne vyjadriť svoje pocity – ani svojmu dieťaťu.

A tak sa z nás stávajú majstri v tom, ako ututlávať, zakopávať, pochovávať svoje pocity. Nie je pre nás prioritné poznať, čo a prečo cítime a na základe toho analyzovať našu situáciu. Naopak, stane sa pre nás životne dôležité – doslova otázkou prežitia – aby sme dostatočne svoje emócie kamuflovali, zastierali, tlmili. Len, aby bol pokoj. Len, aby sme necítili nevôľu, hnev, krik, odmietnutie, výčitky...

ZAKOPÁVANIE EMÓCIÍ

V niektorých prípadoch dokážeme svoje boľavé pocity pochovať tak hlboko a tak na dlho, že si ich ani neuvedomujeme. Nedávame svoje emócie svetu, priateľom, ani sebe. Naučíme sa sami seba znecitlivieť, snažíme sa a predstierame pred sebou, svetom aj Bohom akúsi duchovnú dokonalosť, bezchybnosť.

No skôr či neskôr sa takáto emočná pretvárka niekde bude prejavovať. Bude to praskať, bude to presakovať, naše potlačené hnevy, hanby, strachy, horkosti sa budú prejavovať aj po rokoch v nečakaných situáciách a najmä – veľmi nečakanými, nezdravými, deštruktívnymi spôsobmi.

Od človeka, ktorý sa nám snaží pomôcť, utečieme, lebo niektoré jeho slovo sme si zle vysvetlili, pripomenulo nám niečo z detstva. Na obyčajný malý problém reagujeme záchvatom zúrivosti, lebo v nás vyvolal nejakú detskú neprávosť, krivdu.

Po takejto nadmernej reakcii sa však opäť stiahneme, pretože sme ňou zaskočení, zahanbení. Ten výbuch sme síce nevedeli ovládnuť, no teraz sa zaň hanbíme a odsudzujeme. A tak naše emócie zakopeme ešte hlbšie a pevnejšie. A pokračujeme v takomto emočne deštruktívnom a nevyváženom živote...

KEĎ EMÓCIE PRESIAKNU DO TELA

Naším dlhodobým cieľom by preto malo byť urobiť naše emócie transparentné, čitateľné a citeľné. Aby sme ich dobre rozpoznávali a vedeli s nimi pracovať, aby nám boli nápovedou, nie ničivým ohňom, ktorý pustoší aj zvyšky nášho emočného zdravia.

Ak svoje pocity dlhodobo potláčame, nevyriešené emócie uviaznu po čase aj v našom tele, kde sa hromadia a hnijú, vyčerpávajú našu energiu, vedú k vyhoreniu, emocionálnej nerovnováhe a nakoniec k chorobám. Keď chronicky potláčame emócie, vytvárame si v tele, mysli a srdci toxicitu.

Mnohých z nás práve  z tohto dôvodu trápia chronické bolesti chrbtice, migrény, úzkosti, búšenie srdca, ťažoba na hrudi, bolestivé svaly, ťažký pocit nôh, nehovoriac o sivej a unavenej pleti, vyhasnutom pohľade, slabých vlasoch, nechtoch, zuboch... Nespracovaná energia sa ukladá v našich tkanivách, orgánoch, spôsobuje celkovú nepohodu, depresie, pasivitu.

SPOZNAŤ A PRIJAŤ SVOJE EMÓCIE

To všetko dokážu spôsobiť nespracované a väznené emócie, hromadené v našom tele. Dobrá správa je, že existujú spôsoby, ako postupne z tohto začarovaného kruhu von. Ak ste sa učili celé roky svoje emócie potláčať a stratili ste s nimi kontakt, nečakajte zázraky na počkanie, či do pár dní. Je to trpezlivá, postupná cesta odhodlania a poctivého stúpania krok za krokom. No výsledky sa určite dostavia!

Úplne prvým krokom k uzdraveniu svojich emócií je ich rozpoznanie. K tomu nás môže doviesť kvalitné vyučovanie, knihy, odborné podcasty, články, teórie, no určite neváhajte vyhľadať dobrého a dôveryhodného terapeuta, ak máte pocit, že to potrebujete.

Musíte však v prvom rade sami chcieť a uznať si, že vaše detstvo bolo problémom. Pomenovať v ňom všetko nesprávne a škodlivé, rozpoznať toxické vzorce správania, reagovania, premýšľania, systém škodlivých presvedčení, ktoré ste si z detstva preniesli a spôsobuje vám problémy dodnes.

NEODSUDZUJTE SA ZA TO, ČO CÍTITE

Jasné definovanie, osvetlenie a pomenovanie je už samo o sebe strhnutím jednej ťažkej vrstvy, čo mohutne otvára dvere k ďalším krokom. Je dôležité staré zlé presvedčenia (nezaslúžim si lásku, musím vyhovieť druhým, moje emócie všetkých vyrušujú, nemám právo ich vyjadrovať...) nahrádzať postupne zdravými pravdami. Je to ako vylievanie špinavej vody z pohára a dolievanie čistej, zdravej. Naučíte sa postupne stále viac si uvedomovať aj korigovať tok svojich myšlienok aj pocitov.

Druhou vecou je prestať za svoje pocity cítiť vinu a hanbu, prestať sa odsudzovať. Ten hnev, tá ľútosť z nejakého dôvodu vznikli. A vašou úlohou nie je potlačiť ich, vysmiať a potrestať sa za to, ale porozumieť im a začať postupne rozmotávať a naprávať staré vzorce, ktoré k nim viedli. V určitom bode skrátka potrebujeme sami od seba tzv. „radikálne prijatie“, keď absolútne otvorene a empaticky objímeme a prijmeme všetko, čo tu a teraz sme. To je zároveň bod, od ktorého sa dá odpichnúť a začať s naším životom niečo robiť.

Prijate a súcit sú samy o sebe oslobodzujúce a uzdravujúce. Okrem nich pomáhajú na ceste uzdravenia rôzne iné spôsoby, z ktorých si môžete vybrať tie vhodné pre vás. Veľmi odporúčané a efektívne je terapeutické písanie denníka – jednoducho si každé ráno sadnete k zápisníku a úplne otvorene, neprikrášlene na biely list zachytávate, čo cítite, čo vám behá v mysli, aký máte pocit zo svojho života, čo vás trápi, po čom túžite...

PRÁCA S VNÚTORNÝM DIEŤAŤOM

Odporúča sa tiež práca s „vnútorným dieťaťom“ – najlepšie vo forme fotografie z detstva. Pravidelný pohľad na ňu tiež postupne pomáha zblížiť sa s tou časťou nášho ja, ktoré sme chceli umlčať, nedali sme mu priestor slobodne cítiť, požadovať, vyjadrovať seba, svoje potreby...

Hocikedy uprostred dňa – ak to potrebujete – sa pýtajte sami seba, čo práve cítite a prečo. Čo potrebujete, či je teraz čas na ticho, alebo spoločnosť, oddych, alebo aktivitu... Vracajte sa k obľúbeným činnostiam z detstva. Knižky, filmy, hudba, tvorivé činnosti, prechádzky na obľúbené miesta... To všetko nás tiež spája s naším „zaseknutým“ dieťaťom a pozýva zamknuté pocity späť do života.

Zariaďte si denný program tak, aby v ňom bol čas na zastavenie, rozjímanie, obyčajné predýchavanie a vnímanie samého seba. Samozrejme, mimoriadne sa odporúča tiež pohybová aktivita, v týchto prípadoch aj tá dynamická, napríklad box, alebo iné bojové umenia, ktoré sú prospešné pre uvoľňovanie emócií a budovanie schopnosti sebauvedomenia. No celkovo akýkoľvek pohyb nesmierne podporuje náš nervový a cievny systém, metabolizmus, myslenie, pohybovú sústavu.... Čo zvyšuje pocit komfortu v tele a s emóciami sa nám tak pracuje lepšie.

VNÍMAJTE SVOJE TELO 

Ak cítite vo vašom tele nepohodu, bolesť, nepanikárte, neklesajte na duchu, ale naopak – láskavo sa ho „spýtajte“ čo ho bolí, prečo, si sa za bolesťou neskrýva nejaká emócia, zážitok...

Pochopiteľne, kľúčové je tiež vytvoriť si bezpečný osobný priestor, kam vpustíte ľudí, ktorí vo vás nebudú podporovať pocity hanby, obviňovania, nebudú vás kádrovať, ale naopak, majú schopnosť počúvať, chápať, podporovať človeka k sebavyjadreniu. Inými slovami, musíte sa cítiť prijímaní vo vašom osobnom priestore.

Ak budete trpezlivo, konzistentne, vytrvalo pokračovať v týchto drobných, no dôležitých a účinných krokoch, ak ste sami sebe podali pomocnú ruku s tým, že chcete dovoliť svojim pocitom žiť, že ich chcete spoznať a na základe toho ozdraviť svoje telo, dušu, život, výsledky sa určite dostavia!

Nebuďte preto prekvapení, ak sa dostaví fáza, že sa ráno zobudíte s plačlivým pocitom, že uprostred dňa začnete slziť, nariekať, byť ľútostiví... Často je to práveže dôsledok poctivého napĺňania hore spomínaných krokov, vďaka ktorým sa zamknuté pocity z tých najväčších hlbín začali predierať na povrch. A vy ich teraz cítite, a máte potrebu plakať, dať von svoj smútok, ľútosť, hanbu...

A to je dobre! Veď to bolo účelom tohto procesu – odomknúť pocity, ktoré sa zasekli niekde hlboko v srdci, tele, orgánoch. Len ak ich pustíme na povrch, precítime a uznáme, môžeme sa od nich oslobodiť.