Vojna v Gaze je druhý najdlhší konflikt v dejinách Izraela od roku 1948 (KOMENTÁR)

Na konci týždňa – do nedele 4. februára 2024 – vojna trvala už 121 dní. V porovnaní s legendárnou vojnou za nezávislosť (1948 – 1949), ktorá sa vliekla dvadsať mesiacov, je to zatiaľ druhá najdlhšia vojna, ktorú Židia vedú proti Arabom. Pre porovnanie: Prvá „libanonská vojna“ (1982) trvala 116 dní a dlhšie ako „druhá libanonská“ vojna (2006), tá zabrala 34 dní. Inak „jomkipurská vojna“ (1973) 19 dní. Kľúčová, pre Izrael existenčná „šesťdňová vojna“ (1967) bola ukončená po šiestich dňoch. Boh za šesť dní stvoril svet, traduje sa v judeokresťanskej civilizácii a siedmy deň Boh odpočíval. Aj Židia si siedmy deň dali tiež pohov.

Izrael však napriek medzinárodnému nátlaku – ukončiť boje a uzavrieť prímerie – (rozumej, nechať Hamas a company oddýchnuť si a prezbrojiť sa), nezložil zbrane, aj keby to požadovalo sto amerických prezidentov a všetci búchali podpätkami po stole v Bielom dome alebo v komickej OSN. Izrael chce svoju prácu dokončiť a čo bude potom, ho momentálne zaujíma až na druhom mieste. Nechce sa dožiť ďalšieho pogromu.

Obete sú bolestivé

V Gaze a v tuneloch pod nimi umierajú denne vojaci židovského štátu, ktorí sa usilujú zabrániť ďalšiemu „malému Holocaustu“, ktorý ozbrojenci Hamasu a iných ozbrojených skupín spáchali v južnom Izraeli pri svojom vpáde 7. októbra 2023. Povraždili vtedy brutálne na 1 200 ľudí, Izraelčanov a návštevníkov alebo pracovníkov z iných krajín a okolo 250 rukojemníkov odvliekli do iránskej exklávy Gaza, bohato sponzorovanej peniazmi bohatých arabských štátov, na prvom mieste rozprávkovo prosperujúceho Kataru. Tam sídli známy dezinformačný kanál Al Džazíra, dostupný pre zvedavcov politického bulváru po celom svete.

Vojna pokračuje na fázy, ale Izraelčania sa napriek stúpajúcej zúrivosti sveta neponáhľajú

Izrael má viacero druhov ozbrojených síl, ale momentálne je to najmä pozemná zložka IDF, ktorá v Gaze bojuje a ...umiera. Útoky na Gazu sa vedú zo všetkých strán, zo severu, stredu aj juhu. Samotné hlavné mesto Gazy sa podarilo rýchlo obkľúčiť a vystrieľať tých ozbrojených palestínskych Arabov, korí (namiesto na vlastných teroristov) útočili na izraelských vojakov v domnienke, že to sú rovnako bezbranné ciele, ako neozbrojení mládežníci ha hudobnom festivale v južnom Izraeli a deti a starí ľudia, ktorých bolo jednoduché povraždiť ´einzwei´, často po mučení a skupinovom znásilňovaní.

Proti vojakom armády to až také jednoduché nie je, tu palestínski hrdinovia bitúnkov z hudobného festivalu a kibucov narazili na odpor vo forme ozbrojenej odvety vycvičených príslušníkov (a prílušníčok) IDF. „Poľovačka“ na „židov“ a jej úspešná žatva zo 7. októbra sa tak trochu vymkla kontrole palestínskych plánovačov. Iste, ak si želali smrť a utrpenie vlastných ľudí (vysielaných do celého sveta), potom sa im masakry na Židoch v južnom Izraeli oplatili.

Budúcnosť je neistá, nesedíme v štábe Izraelských obranných síl

Scenárov ale nie je veľa. 

Tým hlavným a deklarovaným je „vyčistenie“ Pásma Gazy od teroristických skupín s Hamasom na čele.

Tým druhým a paralelným je oslobodenie izraelských rukojemníkov (údajne je ich ešte 136), aj keď mnohí z nich už možno nežijú a nie všetci sú väznení (podmienky internácie si radšej nechcime predstaviť).

Tým tretím a najhorším by bolo opätovné obsadenie Pásma Gazy. Gazanskí Arabi by to vítali ako spásu: IL by bol opäť po dvadsiatich rokoch konečne okupačná mocnosť zodpovedná za rekonštrukciu tohto štátiku, opäť by musel postaviť budovy zničené pri bojoch (často Hamasom samotným a spol), zaviesť v zanedbaných štvrtiach splachovacie záchody, postaviť nemocnice, znížiť kriminalitu medzi tamojšími Arabmi. Ale aj to by bolo málo. Kázňami v mešitách rozpálení palestínski výrastkovia by pred kamerami Al Džazíry, CNN a iných vyhlásených firiem statočne hádzali kamene na izraelské tanky a ak by náhodou niekto z nich prišiel o život, televízne spravodajstvá celého sveta by ukazovali rakvu s nebožtíkom nesenú v sprievode, a dav bude skandovať „smrť Židom“ a „Izrael neexistuje“. Ale takú radosť palestínskym Arabom v Gaze, dúfam, Izraelčania neurobia.

Je tu aj štvrtý scenár, ktorý kedysi český premiér Zeman (až potom dvojnásobný prezident) v slabej chvíle pri jednom televíznom vystúpení prezradil: Pošlite ich domov, my sme to urobili rovnako (mal na mysli, ako inak, Nemcov). Problém nespočíva iba v tom, ako „odsunúť“ arabské obyvateľstvo z Pásma Gazy a zaľudniť ho vlastnými ľuďmi. Arabi a vôbec moslimovia spravili predsa to isté Židom po roku 1948. Ak ich nestačili povraždiť, tak ich vyhnali. V medzinárodnej politike by však taký krok znamenal jednoznačnú nahrávku na smeč pre antisemitov (pardon, antisionistov), aj tých židovských v Izraeli a vo svete. Navyše, Nemecko (jedno aj druhé) a Rakúsko sudetských a karpatských Nemcov (dvakrát šťastné z toho obyvateľstvo týchto dvoch spojencami okupovaných štátov nebolo), tých „svojich“ nakoniec prijali. Lenže Palestínčanov si žiadna arabská krajina nie je ochotná pustiť k telu.

Ivo Samson