Nedostavaním sústavy vodných diel na Dunaji prichádza SR ročne o milióny eur

„Pôvodne táto sústava nemala vyrábať silovú elektrinu, ale špičkovú v čase, keď je jej nedostatok, a ktorá má vyššiu cenu a ktorou možno vyrovnávať odchýlky v sieti. Jednotkový cenový rozdiel medzi obomi druhmi elektrickej energie bol vlani desať eur, čo pri celkovej priemernej produkcii vodnej elektrárne v Gabčíkove znamená, že mohla za vlaňajšok inkasovať o 20 miliónov eur viac. Tým, že sa elektráreň nedostavala podľa pôvodného plánu, teda štátny rozpočet prichádza o milióny ročne,“ vysvetlil Badida.

Vodná elektráreň v rámci vodného diela Gabčíkovo (VDG) je v prevádzke od roku 1992 a vyrába v priemere dve terawatthodiny elektrickej energie ročne. Podľa Badidu je to na slovenské pomery významný zdroj elektrickej energie. „Jej podiel na celkovej produkcii je šesť až desať percent, čo zodpovedá asi polovici elektrickej energie, ktorú na Slovensku vyrábajú vodné zdroje. Produkcia kolíše, pretože to závisí od vodnatosti Dunaja, ale dá sa to dosť dobre predikovať,“ konštatoval Badida s tým, že v posledných rokoch na Slovensku rástol počet malých vodných elektrární.

„Boli však dotované a je otázne, či by sa mali ďalej rozvíjať, keďže nemajú až taký veľký efekt pre celkovú produkciu elektrickej energie. Potom, ako sa dostavajú bloky jadrovej elektrárne Mochovce, budeme mať prebytok elektrickej energie. Preto nie je akútna potreba budovať ďalšie energetické zdroje, napríklad aj vodné elektrárne,“ dodal Badida.

Predsedovia vlád Československej socialistickej republiky (ČSSR) a Maďarskej ľudovej republiky (MĽR) podpísali pred 40 rokmi, 16. septembra 1977, v maďarskej Budapešti medzištátnu zmluvu o výstavbe a prevádzke SVDGN. Neskôr ju ratifikovali parlamenty oboch štátov a podpísali prezidenti Gustáv Husák (ČSSR) a János Kádár (MĽR).

Maďarsko a Československo uzavreli zmluvu predpokladajúcu výstavbu SVDGN s cieľom vyrábať elektrickú energiu, bojovať proti záplavám a zlepšiť navigáciu na Dunaji. VDG sa budovalo pôvodne ako vodné dielo Gabčíkovo-Nagymaros predovšetkým s cieľom zabrániť pravidelným záplavám v tejto oblasti (napríklad v rokoch 1954 a 1965).

Maďarsko však v máji až novembri 1989 bez toho, aby to oznámilo, ukončilo práce na stavbe svojej časti, čím donútilo Česko-Slovensko od novembra 1991 realizovať len časť diela v pozmenenej podobe. Maďarsko jednostranne zrušilo realizáciu projektu a neskôr od zmluvy odstúpilo s odôvodnením, že ide o projekt s vážnym rizikom pre životné prostredie v Maďarsku a pre zásobovanie Budapešti vodou. Slovensko, ktoré sa stalo v zmluve nástupníckym štátom Československa, odmietlo tieto tvrdenia a nástojilo na tom, aby Maďarsko splnilo záväzky vyplývajúce zo zmluvy. Neskôr Slovensko pristúpilo výlučne na svojom území k uvedeniu projektu do prevádzky - variantu C.