Najtragickejší deň pre izraelskú armádu od začiatku invázie do Pásma Gazy

Nástražné systémy tam paradoxne zabudovali Izraelčania

V čase výbuchu sa izraelskí vojaci nachádzali vo vnútri oboch budov, poprípade v ich bezprostrednej blízkosti. Výbušné zariadenia tam inštalovali vojaci s cieľom zničiť budovy kontrolovaným odpálením. Príčiny explózie sa stále vyšetrujú, úlohou číslo jedna po výbuchu bola práca záchranárov, ktorí sa na miesto tragédie dostavili o niekoľko minút. Potom rýchlo nasledovali povinné patetické vyjadrenia velenia ozbrojených síl a politikov ako:

„Za vojnu sa platí bolestivou a ťažkou cenou. Oddaní rezervisti, ktorí bojovali za vlajku Izraela, obetovali za bezpečnosť Izraela to najcennejšie – svoje životy“ (hovorkyňa Izraelských obranných síl).
Alebo: „Je to pohroma, jeden z najťažších dní od začiatku vojny“ (premiér Netanjahu). Netanjahu poslal rodinám zabitých vojakov okamžite aj kondolencie.

V utorok sa vyjadril aj prezident Isaac Herzog: „Bol to tragický deň, keď pribúdali mená našich hrdinov, tých najlepších z našich synov... na náhrobkoch“. A „sme hrdí na heroizmus našej generácie, na jej misiu bojovať proti zlu,“ atď, atď.

Alebo: „Za každým mŕtvym vojakom sa skrýva rodina, ktorej sa zrútil svet“, alebo „táto vojna rozhoduje o budúcnosti Izraela v ďalších desaťročiach a smrť týchto vojakov nás motivuje k tomu, aby sme dosiahli svoj cieľ“ (minister obrany Yoav Gallant).

Takéto a podobné vznešené a priam posvätné výroky sú počas vojny celkom bežné, Výnimku tvorí azda Rusko. Pochybujem, že by sa prezident Putin obťažoval posielať desiatkam tisíc rodín, že vojaci Ruskej federácie (mnohí z nich hrdlorezi), ktorí denne umierajú na Ukrajine, sú hrdinovia a bojujú proti zlu, pretože Ukrajinci zaútočili na Moskvu a na jeho predmestí a inde páchali masakry či unášali ruské deti na Ukrajinu. Sú jednoducho krajiny, kde má ľudský život veľmi odlišnú cenu.

Ako to funguje v Izraelských ozbrojených silách

V Izraeli existuje všeobecná branná povinnosť pre mužov aj pre ženy. Ten, kto sa nechce podrobiť vojenskej službe, však „na vojnu“ nemusí. Týka sa to najmä dvoch veľkých skupín obyvateľstva – izraelských Arabov (asi 20% obyvateľstva) a izraelských ortodoxných a predovšetkým ultraortodoxných Židov – haredim  – (asi 14% obyvateľstva). Môžete však vyhlásiť, že ste pacifista a do armády nemusíte. Môžete do armády aj zúfalo chcieť ísť, ale keď úrady zistia, že ste niekedy v minulosti brali drogy, neprijmú vás. Ste nespoľahlivý.

V prvom prípade je ich zbavenie sa povinnosti slúžiť v armáde odôvodňované argumentom, že Izrael nemôže nútiť Arabov, aby bojovali proti Arabom. Ich lojalita v boji by aj tak bola neistá. Nezriedka, aj keď vo veľmi malej miere, sa Arabi na vojenskom výcviku dobrovoľne zúčastnia, ale tu ide zrejme o kresťanských Arabov, ktorí v moslimsko-arabskom prostredí majú život dosť komplikovaný. Izraelčania detaily o tejto proizraelskej arabskej skupine v ozbrojených silách logicky neuvádzajú.

V druhom prípade sa jedná o vážnejší problém. Pri vzniku Štátu Izrael v roku 1948 izraelská vláda uzavrela s ortodoxnými a ultraortodoxnými Židmi dohodu, že prioritou týchto Židov je štúdium Tóry, nie obrana krajiny. Vtedy však títo Židia tvorili len 3% populácie, dnes to je – napriek medzitým masívnemu prisťahovalectvu sekulárnych Židov z bývalých sovietskych republík – už tých 14% . Príčinou je enormná pôrodnosť v tejto komunite, ktorá vysoko prekonáva iné skupiny Izraelčanov, vrátane tých arabských.

Vojenská povinnosť pre haredim je už dlhodobo vnútropolitickým problémom židovského štátu, podstatou súčasného diania v Pásme Gazy je však skutočnosť, že Izrael nemôže nasadiť vojenský potenciál úmerne počtu obyvateľstva, teda v „plnej sile“.

Ivo Samson