Dovoľte vášmu mozgu a duši hrať sa, poďakujú sa vám za to!

Áno, uvedomila som si, že čas strávený s mojimi menšími kamarátmi – aj keď vedia byť niekedy poriadne otravní a protivní, ako všetci školáci – mi dáva riadnu dávku odvahy, slobody a radosti! A vedela som, že to Boh takto nezariadil náhodne, že mi týmto mojím „detským obdobím“ niečo hovorí.
 
Doslova ma viedol, aby som si užívala, že sa večer len tak s nimi potulujem po uliciach a lovíme do mobilov najkrajší záber západu slnka. Že si spolu s nimi spievam a tancujem, a nekontrolujem sa, či to je „dosť dokonalé, dosť správne a dosť patričné.“ Že mi urobilo skvelý deň už len to, že sme sa peši vybrali na Slavín a híkali nad rozprávkovými výhľadmi na mesto pod našimi nohami...
 
Večer doma som potom mala svalovicu po celom tele, nezmazateľný úsmev na tvári a radostný pokoj v srdci. Zo všetkých tých drobných hlúpych maličkostí. Ktoré mi dávali tak veľa. Podnecovali moju fantáziu a spontánnosť. Pripomínali mi to, čomu som verila ako malé dievčatko: Že nič nie je nemožné, nič ma nezastaví a „only sky is the limit...“
 

Tu, v tomto svete hry a voľnosti nebol čas pozerať sa na nezdary, bolesti a jazvy minulosti. Tie deti vlastne ani nezaujímali moje sklamania, pády, vyhasnuté ilúzie. Deti idú na sto percent, vrhajú sa do vecí, s nadšením a odhodlaním, a to isté očakávali prirodzene odo mňa.

Deti snívajú, vymýšľajú, tvoria. Zabúdajú v tom nádhernom ošiali na čas. A ja som sa do toho nadšene vrhala s nimi. A vedela som, že Boh je v tom so mnou. Pripomína mi, aby som si vzala späť túžby, odvážila sa opäť snívať a nechala pokropiť všetko staré boľavé živou vodou. Živou vodou hravosti, slobody aj kúska bezstarostnosti.  

Hovoril mi uprostred tých detí a hier, že mám znovu otvoriť oči. A srdce. Nepozerať dozadu a neskamenieť. Nestať sa fosíliou vlastných dávnych modrín a pádov. Začal nežne rozbíjať tú škrupinu, ktorú si ako dospeláci vieme veľmi rýchlo vybudovať okolo seba ako obranu pred ďalšími možnými zlyhaniami. Radšej už nič, radšej už nie, radšej už nikdy...

Boh ma vlastne s týmito deckami, s ich kolobežkami, farebnými jojami, žartíkmi a úplne inou, bezpravidlovou verziou futbalu, začal vyvádzať z rumoviska pochovaných vízií. Cítila som, a dodnes cítim ešte aj cez ne a v ich prítomnosti Tvoju nehu, Tvoj úsmev, Tvoje volanie. Tvoju lásku.  S ktorou hovoríš: Snívaj! Utekaj! Kop do lopty! Zachyť svištiaci vzduch vo vlasoch! Líž lízanku najobľúbenejšej farby! Urob dnes niečo nečakané, nové. Zasmej sa bez sebacenzúry a počúvaj pozorne svoj vlastný hlas. A všetky emócie, farby, túžby v ňom...

To, že hra sa dnes vlastne predpisuje ako jeden z účinných liekov pre ľudí s prekonanou traumou z detstva už nie je žiadne tajomstvo. Má nesmierne veľa pozitívnych účinkov na náš život. Dokáže nás pohltiť tak, že vie byť zdravým únikom od stresu a každodenných povinností, osviežiť a obnoviť mozgové bunky, myseľ, aj dušu. Je skvelým prostriedkom starostlivosti o seba, ktorý prináša potešenie, uvoľnenie, omladzuje nás, upevňuje našu identitu, sebavedomie.

To, že v detstve väčšinu času (v optimálnom a zdravom prípade) trávime práve hrou, nie je žiadna náhoda a znamená to, že hra ako taká je pre náš život veľmi dôležitá. Sme jednoducho stvorení, aby sme sa hrali, a moderné trendy potvrdzujú, že to neplatí len pre deti. Obzvlášť v prípadoch, keď sme naše detstvo nemohli plnohodnotne, pokojne a bezstarostne prežiť  pri hrách je nesmierne dôležité, životodarné a uzdravujúce vrátiť sa k hrám aj v dospelosti.

Hra ako taká nás učí rôznym zručnostiam, správnej svalovej koordinácii, ale tiež napomáha zdravému vývoju mozgu a tvoreniu správnych neurónových spojení. Vštepuje do nás sociálne zručnosti – spolupatričnosť, zdieľanie, schopnosť vyjednať, dohodnúť sa, uznať partnera, riešiť konflikty, vyhrávať aj prehrávať (s vedomím, že prehra zo mňa nerobí životného „losera“ a aj napriek nej si zaslúžim ako ľudská bytosť rešpekt).

Hra v nás rozvíja predstavivosť, zvedavosť, sebadôveru, učí tiež spoľahlivosti, vytrvalosti, disciplíne, dôležitosti pravidiel v živote. Pri hre mozog produkuje dopamín, sérotonín, oxyticín, čo nám prináša pocity radosti, dobrej nálady, entuziazmu a dáva motiváciu do ďalších činností.

Ak sa aj v dospelosti dokážeme oddávať hrám, robíme tým službu nášmu nervovému systému, imunite, celkovej mentálnej a fyzickej pohode a zdraviu. Učí nás to zručnostiam vo vzťahoch a tiež dobrému návyku uvoľniť zo seba stres. Lebo ak sami sebe neumožníme uvoľniť ho takýmto zdravým spôsobom, mozog si bude hľadať cestičky k rôznym iným únikom, ktoré nás môžu viesť do záhuby (rôzne závislosti). A keď si ich nenájde, tak jednoducho vyhoríme...

V neposlednom rade, hra v nás aj v dospelosti upevňuje to, čo dieťa v zdravom prostredí vie akosi prirodzene: V živote je čas na prácu aj zábavu. A aj to, čo neprináša žiadnu prácu, výkon, zdanlivú užitočnosť je pre náš organizmus a psychiku dôležité a máme na to právo. Máme právo hrať sa, robiť aj veci nepotrebné, a stále pri tom nestrácame svoju ľudskú hodnotu.

Ak je váš mozog naučený na konštantné výkony, prácu, pohotovosť a vážnosť, určite poľavte a nájdite si v programe dní čas na niečo nevážne, neužitočné, hravé. Hľadajte nové hobby, záujmy, tvorivé činnosti, robte si hru aj z každodenných rutinných činností. Sami budete prekvapení, ako pookreje vaša duša aj telo, získate nadhľad, nápady, energiu  a kopec novej radosti do života.