VYHĽADÁVANIE
Hoci sa vyhýbavý štýl pripútanosti na prvý pohľad spája skôr s chladom, únikom a emocionálnym odstupom, netreba podceňovať ani jeho agresívne prejavy – najmä pasívnu agresivitu.
Vzťahy sú pre mnohých z nás miestom bezpečia, podpory a blízkosti. No nie všetci ich vnímame rovnako. Pre ľudí s vyhýbavým štýlom pripútanosti môže byť emocionálna intimita skôr hrozbou než útechou. Tento štýl pripútanosti často vedie k bolestivým cyklom nedorozumení, emočného odpojenia a hlbokého zranenia – a to pre oboch partnerov.
Vyhýbavý štýl pripútanosti je jedným zo štyroch hlavných typov pripútania, ktoré psychológovia identifikovali v rámci teórie pripútanosti (attachment theory), ktorú pôvodne vyvinul John Bowlby.
Tento konkrétny štýl je charakterizovaný tendenciou vyhýbať sa emocionálnej blízkosti, sebaodhalenie nahrádzať nezávislosťou a minimalizovať význam vzťahových potrieb – ako vlastných, tak aj partnerových.
Ľudia s vyhýbavým štýlom si vybudovali silný vnútorný naratív: „Ak sa na niekoho príliš naviažem, budem zranený. Preto si musím držať odstup.“
Vyhýbavý postoj sa formuje už v detstve, najčastejšie v prostredí, kde rodičia alebo opatrovatelia nereagovali konzistentne na emocionálne potreby dieťaťa. Dieťa mohlo byť ignorované, keď prežívalo smútok či úzkosť, alebo dostávalo pozornosť len vtedy, keď sa správalo „správne“ či „dobre“.
V takomto prostredí sa dieťa prirodzene naučí, že jeho pocity sú príťažou alebo niečím, čo je lepšie potlačiť. Ak bolo prejavovanie slabosti alebo potreby hodnotené negatívne, vyvinulo sa v ňom presvedčenie, že jediný spôsob, ako sa cítiť v bezpečí, je byť nezávislý a nespoliehať sa na druhých.
V dospelosti sa tento vzorec správania prejavuje najmä tendenciou držať si partnera emocionálne na dištanc. Takíto ľudia sa zvyčajne neotvárajú, nezdieľajú svoje hlboké pocity a často sa vyhýbajú „vážnym“ rozhovorom. Kladú veľký dôraz na samostatnosť a veria, že by sa mali spoliehať výlučne na seba, čím však môžu svojho partnera nechtiac vylúčiť zo svojho sveta.
Zľahčujú alebo popierajú vlastné aj partnerove emocionálne potreby – navonok to môže vyzerať, že im na vzťahu nezáleží, no v skutočnosti ide o ochranný mechanizmus pred zraniteľnosťou. V konfliktných alebo emočne náročných situáciách majú tendenciu „zmiznúť“, uzavrieť sa do seba, neodpovedať alebo presmerovať pozornosť inam.
Ľudia s vyhýbavým štýlom sa často snažia udržiavať "bezpečný odstup" – nie preto, že by svojho partnera nemilovali, ale preto, že emocionálna blízkosť v nich vyvoláva nepohodu, neistotu alebo dokonca pocit ohrozenia.
1/ Potláčanie emócií – Namiesto prežívania pocitov ich skôr ignorujú alebo racionalizujú.
2/ Strach zo zraniteľnosti – Otvorenie sa druhému vnímajú ako riziko, ktoré radšej nepodstúpia.
3/ Ťažkosti s rozpoznaním vlastných potrieb – Majú problém identifikovať, čo cítia alebo čo vlastne potrebujú vo vzťahu.
4/ Presvedčenie, že city sú slabosť – Naučili sa, že emócie treba skrývať, lebo ich zraniteľnosť bola v detstve trestaná alebo ignorovaná.
5/ Vnútorný konflikt medzi túžbou po blízkosti a potrebou nezávislosti – Chcú byť milovaní, ale zároveň sa obávajú prílišného pripútania.
Hoci sa vyhýbavý štýl pripútanosti na prvý pohľad spája skôr s chladom, únikom a emocionálnym odstupom, netreba podceňovať ani jeho agresívne prejavy – najmä pasívnu agresivitu, ktorá je veľmi častým spôsobom, ako tieto osoby vyjadrujú frustráciu či nesúhlas bez toho, aby sa museli otvoriť alebo priamo konfrontovať.
Ľudia s vyhýbavým štýlom často nie sú zvyknutí hovoriť o svojich emóciách priamo. Keď sa však cítia ohrození, zahnaní do kúta alebo pod tlakom, môžu reagovať podráždene, ironicky, výsmešne alebo s chladnou nadradenosťou. Tento prejav slúži ako ochranný štít – akoby hovorili: „Nedostaneš sa ku mne tak ľahko. Radšej ťa odtlačím, než by som mal riskovať zranenie.“
Agresivita v akomkoľvek vzťahu – či už pasívna alebo aktívna – ničí dôveru a zhoršuje komunikáciu.
Ľudia, ktorí zažívajú tichý trest alebo emocionálnu vzdialenosť zo strany partnera, sa cítia odmietnutí. Pre niekoho, kto túži po emocionálnej intimite, je ignorovanie alebo stiahnutie sa partnera veľmi bolestivé, pretože to vytvára pocit neistoty a nepredvídateľnosti.
Dôvera vo vzťahu je založená na schopnosti otvorene komunikovať o problémoch, ale ak sa partner uzatvorí do ticha, zraňuje to našu schopnosť dôverovať, že naše pocity sú skutočne pochopené.
Tichý trest (keď vás partner trestá tichou domácnosťou) môže vo vzťahu spôsobiť veľkú úzkosť, pretože nevieme, čo sa deje. Tento spôsob komunikácie môže aktivovať strach z opustenia – obzvlášť u ľudí s anxióznym alebo iným zraniteľnejším štýlom pripútanosti. Keď nás partner ignoruje, začíname mať pocit, že nás už nechce alebo že sme nevyhovujúci. Tento strach môže viesť k intenzívnemu sebaobviňovaniu a pochybnostiam o vlastnej hodnote.
Ak partner prestane komunikovať, začneme hľadať odpovede a analyzovať, čo sa stalo. Tento proces môže byť vyčerpávajúci, pretože neustále premýšľame o možných dôvodoch partnerovej reakcie, prečo sa správa takto, a čo môžeme urobiť inak, aby sme „opravili“ vzťah. Tento mentálny tlak nás môže viesť k neustálemu prehodnocovaniu situácie, čo môže viesť k psychickému vyčerpaniu.
Keď nás partner ignoruje alebo emocionálne odstupuje, prežívame pocit osamelosti, pretože strácame spojenie, ktoré nás spája. Tento pocit osamelosti môže byť ešte bolestivejší v prípade, že vzťah bol predtým plný lásky a blízkosti, a zrazu sa zdá, že sa všetko mení.
Keď sa partner rozhodne pre tichý trest, namiesto toho, aby sa otvoril a komunikoval o tom, čo ho trápi, vytvára sa pocit, že problémy sú nevyriešiteľné. Keď sú skutočné pocity a problémy neprejavené, pocit nedoriešenosti sa môže hromadiť a viesť k väčšiemu napätiu a rozčarovaniu. Vzťah sa stáva stagnujúcim, pretože nie je priestor na to, aby sa ťažkosti riešili a zlepšovali.
Práca na sebapoznaní je teda kľúčová. Dôležité je si priznať, že správanie ako emocionálne vzdialenie, strach z blízkosti alebo neochota zdieľať pocity môže prameniť z nevyrovnaných zážitkov z detstva a že to má vplyv na naše vzťahy dnes.
Terapeutická podpora je pre ľudí s vyhýbavým štýlom pripútanosti často kľúčová. Psychoterapia, najmä terapia zameraná na vzťahy alebo kognitívno-behaviorálna terapia (CBT), môže pomôcť človeku identifikovať a zmeniť tieto vzorce správania.
Jednou z najdôležitejších zmien, ktorú potrebujú urobiť, je prekonať tento strach z emocionálnej zraniteľnosti a začať budovať dôveru. Učenie sa otvorenosti, zdieľania emócií a vytvárania hlbokých, bezpečných väzieb je zásadné.
To zahŕňa:
Zlepšenie komunikácie – naučiť sa vyjadrovať svoje pocity a potreby.
Prekonanie strachu z odmietnutia – umožniť si byť zraniteľným a otvoriť sa partnerovi.
Súhlas s podporou – prijať, že láska a podpora od partnera sú dôležité a nie prejav slabosti.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies