Vezmi dáždnik: O viere, ktorá nepochybuje

Aká by mala byť naša viera v Boha? Viera v Jeho moc? Lebo nestačí len, ak ústa povedia, že áno, ja verím, že Boh existuje. To je prvý krok, bez ktorého nie je možné nadväzovať s Ním akýkoľvek vzťah. Ale končiť sa to ani zďaleka tam nekončí, lebo viera má ísť ďalej.

Viera má obchádzať naše dni, má byť prítomná v práci. Pri komunikácii s rodinou. Keď sa dozvieme zlú správu a berie nás na plač. Ale aj keď nám ústa pošteklí smiech, lebo viera nie je daná len do nečasu, ale vždy.

Potrebujeme veriť, že Boh je pravdivý. Že Jeho slovo je skutočné a zasahuje do žitia. Potrebujeme veriť, že Boh je väčší než naše okolnosti, že je mocnejší než nepriatelia a neprajníci.

Väčší než klebety a nátlaky, než stres. Než všetko.

Zdroj: AI

Ako horčičné zrno

V prvom rade by naša viera mala byť veľkosťou podobná horčičnému zrnku. Povedal to pán Ježiš ešte za čias, kým chodil po zemi s učeníkmi a vyučoval veľké zástupy dychtivých poslucháčov.
 
Neviem, či si vieme predstaviť veľkosť horčičného zrnka, ale údajne je malé. Maličičké.
 
A predsa sa v nás, ľuďoch, tak ťažko rodí. Keď si len pozrieme jeden konkrétny príklad. Ježiš mal uzdraviť jedného chlapca, avšak stretol sa s nevierou jeho otca. Ježiš si nad ním povzdychol.
 
Otec chlapca totiž povedal: „Ak môžeš, uzdrav ho.“
 
„Ak môžem? Ach, veriacemu je všetko možné,“ odpovedal Ježiš.
 
Alebo inde, keď apoštol Peter najskôr zázračne kráča po vode, ale potom, v dôsledku strachu, lebo sa pozeral na okolie, ale nie na Ježiša, začína sa topiť, vtedy mu Ježiš povie, prečo si pochyboval. Prečo si pochyboval, človeče malej viery?
 
Otázka teda je, že ak naša viera má byť len maličká, aby sme vďaka nej videli zázraky, akú ešte menšiu ju máme? Kiežby sme boli ako deti, ktoré nepochybujú.

Zdroj: AI

Modlitba za dážď

Michaela išla s matkou do kostola. Bola vtedy malá, asi päť-ročná, ale dodnes si pamätá zážitok. Je to pre ňu úsmevné, ale často si aj pri modlitbe spomenie, aký bol jej postoj iný.

Matka jej oznámila, že idú do kostola, aby sa modlili za dážď. Zrejme bolo vtedy sucho, ale takéto detaily si Michaela nepamätá. Len toto. Že sa budú modliť za dážď.

Kým odišli z domu a dcéra poslušne splnila všetky pokyny, ako obuj sa, zaviaž si to poriadne a podobne, urobila ešte jednu vec, o ktorú ju matka nežiadala. Vzala si dáždnik. Žena sa na ňu začudovane pozrela, vraj čo to robí a prečo zdržiava. Malá Michaela sa tiež čudovala, lebo nerozumela otázke.

Veď ak sa idú modliť za dážď, je predsa logické, že Boh bude počuť. A teda sa jej dáždnik zíde, či nie?

Veru, takáto bola detská viera. Modlitba, odpoveď a reakcia už vopred pripravená. Spýtajme sa sami seba, keď sa modlíme za niečo, koľkokrát naozaj rátame s tým, že Boh to urobí?

Spomínam si na jedného kazateľa. Bolo to tiež úsmevné, ale vlastne to vystihuje všetko, čo by som chcela napísať.

„Priznajte sa, koľko Brufenov ste si dali hneď, ako ste sa pomodlili, aby vás prestala bolieť hlava?“ spýtal sa počas nedeľnej kázne.

Veriaci sa zasmiali. Pobavene, ale aj tak akosi s poznaním. Lebo vedeli, že má pravdu. Niežeby kazateľ čosi vravel proti liekom či lekárom, aj liek je dobrý a aj lekára žehná Boh. Ide len o princíp.

Modlíme sa, tak rátajme s tým, že budeme vypočutí. Urobme niečo. Vezmime dáždnik.

Zdroj: AI

Pravdivé sú Božie sľuby

Ak chceme naozajstne veriť, potom spoznávajme Boha. Keď viac okúsime, aký je k nám dobrý, viac Mu budeme veriť. Viac sa spoľahneme na to, že čo sľúbil, aj splní.

Nedávno sme s kamarátom pripravovali piesne na modlitebné stretnutie. A keďže malo byť presne o tomto, o viere, sľuboch a o nás, tak sme zložili jednoduchú pieseň vystihujúcu Boží charakter, ale i našu účasť na viere. Lebo je to len na nás, či uveríme.

Otče,
ty si sľúbil,
že ma vezmeš
za ruku
aj vtedy,
keď noc je tmavá,
keď nevládzem,
a som sám.

Pravdivé sú, pravdivé sú, pravdivé sú tvoje sľuby...

je len na mne,
či budem veriť,
či uchopím tvoje slová.

lebo ja viem,
že sú pre mňa
že si môj boh
a ja som tvoj

Zdroj: AI