VYHĽADÁVANIE
Strach nás môže ochrániť, ale aj paralyzovať. Čo robiť, keď sa bojíme starnutia, choroby či samoty? Silný príbeh ženy menom Izabela ukazuje, ako spojiť modlitbu, praktické kroky a vieru v Boha v boji proti najhlbším obavám. Inšpiratívny pohľad na život, ktorý môže zmeniť aj ten váš.
Existujú viaceré druhy strachov, aspoň tak si myslím. Je strach dobrý, ktorý nás chráni pred ohňami, búrkami, výškami a zimami. Viete, čo tým chcem povedať, že prirodzene máme strach približovať sa k ohňu, veľkému ohňu, lebo predsa tušíme, čo sa stane.
Vieme, že sa popálime a bude to bolieť. Alebo len tak neskočíme do mora, ak sme sa nenaučili plávať, lebo by hrozilo utopenie, a to by zasa bolelo niekoho iného.
Sú aj strachy neškodné. Možno sa báť pavúkov či hmyzu, ale s tým sa predsa dá fungovať. O pavúka sa niekto postará, hmyz odoženieme a je dobre.
Ale čo so strachmi, ktoré nám môžu zničiť život?
Čo s vecami, ktoré sú desivé už len na počutie?
Je jedna žena, nazvime ju pre potreby tohto článku Izabela. Je to mladá žena, dá sa pokojne prehlásiť, že život má pred sebou. Starší ľudia sa na ňu usmievajú a majú také tie reči, ktoré ju len utvrdzujú, že je v dobrom veku.
Akože jáj, ty ešte môžeš toľko vecí. Jáj, keby si len vedela, aké je to byť v našej koži.
A ona sa tiež usmeje a chvíľkovo sa aj upokojí. Lebo je to príjemné vedieť, že ešte sa jej mladosť neskončila, ešte neodtancovala v črievičkách k niekomu sviežejšiemu a schopnejšiemu.
Ale kdesi tam, kde nikto nevidí, tam v jej duši, tíško drieme strach. Bojí sa, čo s ňou bude, až zostarne. Obáva sa dní, keď jej telo začne chradnúť, nohy sa oslabia, aj ruky ochabnú. Keď jej pamäť nebude, čo bývala.
Zvlášť ju strach zovrie v okovách, keď počuje príbehy niektorých, ako sú už na staré kolená nevládni a ako sedia zabudnutí. Vari aj ona tak skončí?
Nuž sa rozhodla, že sa za to pomodlí. A tak sa modlila, neraz, aby mala peknú starobu. Aby bola ako tí v Biblii, o ktorých je napísané, že zomreli nasýtení životom.
Ako sa tak modlila, Boh jej ukazoval obzvlášť dôležité pravdy.
Áno, jednak ju podporil v tom, aby sa za to modlila. Aj jej ukázal jednu ženu, už starenku, ktorá sa zasa od mladosti u Boha prihovárala za to, aby nezabudla ani jednu kresťanskú pieseň, hoc je ich veľa. A ona, napriek pokročilému veku, zahanbuje mladých, lebo si od slova do slova skutočne spomína na všetky piesne spievané na bohoslužbách.
A potom našej Izabele Boh pripomenul, že i ona má priložiť ruku k dielu. Bojí sa, že nebude vládať? Tak nech sa o seba stará teraz. Nech cvičí, nech správne sedí, nech zdravo je.
Bojí sa, že bude osamelá? Tak nech si buduje vzťahy dnes, nech je priateľská a nesebecká, nech jej z pier kvapká láskavosť a tečie do sŕdc jej okolia.
Keď strach šliape na päty, je ťažké kráčať vpred, lebo nás potkýna. Tak rád by nás zhodil, aby sme padli na ústa a aby sme okúsili tvrdosť pádu. Ale my sa musíme vzoprieť. Radšej stojme na špičkách, keď sa dotýka päty. Oprime sa o niečo pevné. O vieru v Boha a o niečo praktické. Modlime sa, aj robme. Vyvarujme sa chýb.
Lebo nemusí ísť len o strach zo staroby. Môže ísť o čosi celkom iné.
Poznala som aj inú ženu. Tá sa strachovala, že dostane ťažkú chorobu. Vtedy, keď sa jej len strach ohlasoval, ešte chorá nebola. Občas ju to prepadlo, a keď si prečítala, že jablko či iný kus ovocia a zeleniny ochoreniu zabráni, tak zahryzla a jedla.
Ale keď skutočne ochorela, trvalo dlho, veľmi dlho, kým šla k lekárovi, čo malo vplyv na priebeh choroby.
I to nech je našou motiváciou. Strach nesmie vyhrať, nech radšej zvíťazí viera a zdravý rozum. Nenechávajme všetko na Boha či iných.
Máme predsa ruky, nohy, mysle, máme všetko, čo potrebujeme. Choďme k lekárovi, jedzme jablká, nie občas, jeme vitamíny, modlime sa. A hlavne sa bojme tak, aby nakoniec strach padol na ústa.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies