VYHĽADÁVANIE
Prežiť útok hrocha je takmer nemožné. Paul Templer je však živým dôkazom toho, že aj zdanlivo beznádejné situácie môžu skončiť zázrakom. No hoci prežil, jeho život sa po tom osudnom dni na rieke Zambezi navždy zmenil.
Z obyčajného safari sa stala nočná mora. Paul Templer prežil útok jedného z najnebezpečnejších zvierat Afriky. Dnes varuje ostatných: „Hroch nie je len veľká roztomilá guľa. Je to zabijak.“
Bolo to len ďalšie bežné popoludnie na rieke Zambezi – jednej z najznámejších safari lokalít v Afrike. Paul Templer, vtedy 27-ročný sprievodca, viedol skupinu turistov v troch kanoe popri brehu známeho národného parku. V oblasti bola vysoká koncentrácia hrochov, ale pre skúseného sprievodcu ako Paul to nebolo nič nezvyčajné. Všetko sa zmenilo v sekunde.
Jedno z kanoe, ktoré viedol jeho kolega Evans, sa nečakane prevrhlo. Paul bez zaváhania nasmeroval svoje plavidlo k miestu nehody, aby pomohol. Keď sa priblížil, zrazu sa spod hladiny vynoril hroch – obrovský, rozrušený a pripravený útočiť.
„Zacítil som náraz a bol som okamžite vo vzduchu,“ spomína Paul. „Potom som si uvedomil, že ma niečo má v papuli – doslova. Bol som po pás v hrdle hrocha.“
Zviera ho celého vtiahlo do vody a začalo ho trhať. Podľa jeho slov ho najprv držalo v papuli, potom ho vypľulo, opäť chytilo a takto ho prehadzovalo ako handrovú bábiku. V jednej chvíli videl len krv a bubliny. Priznal, že si bol istý, že zomiera.
„Zvláštne je, že to nebolo cítiť ako bolesť, skôr ako tlak – ako keby ste boli uviaznutý v obrovskej lisu,“ opisuje.
Hroch ho ponoril pod vodu, pustil – a vzápätí opäť chytil. S každým pohybom sa mu do tela zarezávali hrošie zuby, ktoré dokážu stlačiť silou viac než 8000 newtonov. Trhal mu ruku, bok, chrbát. Ako ho Paul opísal –„robil si zo mňa vodnú hračku“. Hroch ho viackrát vypľul a znova zhltol, podobne ako mačka, ktorá si pohráva s korisťou.
Templer v jednej chvíli pocítil, že jeho ľavá ruka je úplne odtrhnutá od tela – visela len na kúsku kože. Vnútorné zranenia boli natoľko vážne, že prišiel o viac než polovicu krvi ešte predtým, než ho stihli vytiahnuť z vody.
„Mal som pocit, že umieram. Ale nie rýchlo. Bol to pomalý, vedomý pád do temnoty,“ povedal.
Po niekoľkých minútach, ktoré sa zdali byť večnosťou, sa hroch stiahol. Paul, ťažko zranený a ledva pri vedomí, sa nejako dokázal udržať na hladine. Mal množstvo tržných rán, vnútorné zranenia a prišiel o ľavú ruku. Jeho kolega Evans, ktorého sa snažil zachrániť, útok neprežil.
Hroch je jedným z najnebezpečnejších cicavcov v Afrike. Ročne spôsobí smrť stovkám ľudí – odhadom až 500 obetí ročne, čo je viac ako útoky levov, slonov, leopardov či krokodílov. V porovnaní so žralokmi, ktorých sa mnohí boja, hrochy predstavujú niekoľkonásobne vyššie riziko.
Hrochy si extrémne strážia svoje územie, najmä v blízkosti vodných plôch. Ak sa niekto (človek, čln, kajak) dostane do ich „zóny“, zaútočia bez varovania. Napriek svojmu telu vážiacemu viac než malý automobil, hroch dokáže na krátku vzdialenosť bežať až 40 km/h. Na súši aj vo vode je neuveriteľne pohyblivý.
Toto zviera má silnejšie stisknutie čeľustí než lev. Jeho zuby dokážu rozdrviť kosti a rozrezať človeka napoly. Samce môžu mať špičiaky dlhé až 50 cm.
Na rozdiel od predátorov, ktorí sa často rozhodujú logicky (lov = jedlo),hroch útočí z agresie a pudu. Nemá problém obrátiť svoju silu aj proti lodiam či motorovým člnom.
Prežiť útok hrocha nie je len otázkou šťastia. Podľa Paula Templera ide najmä o prevenciu, správne načasovanie a okamžitú reakciu. Po vlastnej skúsenosti sa stal zástancom edukácie v tejto oblasti – a jeho rady môžu skutočne zachrániť život.
Tieto rady sú:
1/ Nechoď tam, kde sú hrochy. Bodka - Znie to jednoducho, ale práve túto chybu robí väčšina turistov. Vyhýbaj sa oblastiam, o ktorých je známe, že sa tam hrochy zdržiavajú – najmä v plytkých vodách alebo pri ústiach riek. Ak už tam musíš ísť, nechaj si poradiť od miestnych sprievodcov a nikdy sa k hrochom nepribližuj – ani kvôli dobrej fotke.
2/ Nauč sa čítať hrošie varovania - Hroch ti (zväčša) dá najavo, že sa mu nepáči tvoja prítomnosť. Sleduj tieto signály: otváranie papule doširoka (vystrašenie alebo výstraha), hádzanie hlavou dozadu, grganie, fučanie, podvodné bubliny, krúženie v blízkosti – to znamená, že ťa už má v merku. Ak vidíš čo i len jeden z týchto prejavov – vypadni odtiaľ čo najrýchlejšie, ale pokojne.
3/ Neskúšaj utekať – buď kreatívny - Ak sa hroch rozbehne za tebou, utekať je márne. Na krátku vzdialenosť je rýchlejší ako Usain Bolt. Čo môže pomôcť: vyliezť na strom, skalu alebo inú vyvýšeninu, snažiť sa ho dostať z rovnej línie – hrochy sú rýchle, ale neobratné v zákrutách, hľadať prekážky medzi tebou a ním.
Ale najlepšie je, samozrejme, dostať sa z jeho teritória skôr, než zaútočí.
4/ V loďke? Hrochovi to je jedno - Ak si v kajaku alebo kanoe, pamätaj: hroch loďku nevníma ako človeka, ale ako hrozbu, ktorá mu vtrhla na pozemok. Ak uvidíš hrocha mieriť smerom k tebe: udieraj pádlo o vodu – niekedy to zviera vystraší, rýchlo zmeň smer – najlepšie kolmo preč, nie pozdĺžne, kam vie dobre dobehnúť, ak sa čln prevrhne, vzdiaľ sa od neho čo najrýchlejšie – hroch sa zvyčajne zameriava na plavidlo.
5/ Nikdy sa nepostav medzi hrocha a vodu - To je základné pravidlo. Voda je jeho „bezpečné miesto“ – a ak mu zablokuješ cestu späť, vníma ťa ako nepriateľa. Rovnako nikdy nechoď medzi samicu a jej mláďa – ich agresivita vtedy stúpa na maximum.
6/ Rešpektuj, nesúper s ním - Podľa Templera je najväčšia chyba myslieť si, že príroda ťa bude rešpektovať len preto, že si turista alebo máš sprievodcu. Hrochy nepoznajú rešpekt – poznajú len hrozbu alebo pokoj. „Hrochovi je jedno, či máš kameru, vodiča, alebo platíš tisíce za safari. Ak si tam, kde nemáš byť, dostaneš sa do problémov,“ hovorí Paul.
Prežiť útok hrocha je takmer nemožné. Paul Templer je však živým dôkazom toho, že aj zdanlivo beznádejné situácie môžu skončiť zázrakom. No hoci prežil, jeho život sa po tom osudnom dni na rieke Zambezi navždy zmenil.
Paul utrpel viac ako 40 hlbokých rán, masívnu stratu krvi, a čo je najviditeľnejšie – prišiel o svoju ľavú ruku. Chirurgovia mu ju museli amputovať, pretože bola úplne rozdrvená hrochovými čeľusťami. Zotavovanie trvalo mesiace – fyzicky aj psychicky.
„Každý deň bol výzvou. Aj obyčajné veci ako zaviazať si topánky sa stali extrémne náročné. Ale naučil som sa byť vďačný za to, že vôbec žijem,“ spomína.
Postupne sa naučil znovu fungovať – s jednou rukou, s jazvami po celom tele, ale s ešte väčším odhodlaním ako predtým.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies