Prečo vôbec jestvuje smútok? Prečo ho musíme prežívať? Kiežby sa mu dalo vyhnúť. Kiežby sme mohli od neho dať ruky preč, podpísať večnú zmluvu o nepriateľstve a držať ho od ľudských obydlí tak ďaleko, ako sa len dá. Lenže on tu je. Či chceme alebo nie. Či sme sa s tým zmierili alebo nie.
Pravda, keby sa Adam a Eva nedopustili tej strašnej a nenapraviteľnej chyby, nemusel tu s nami byť. Ani by sme ho nepoznali, ba čo viac, naše ústa by jakživ nepoznali jeho chuť. Ale je tu. A my s tým nič neurobíme. Jediné, čo by nám mohlo rozjariť deň, je táto myšlienka.
Smútok tu nebude navždy. Príde totiž deň, áno príde a my nevieme kedy, keď sa Ježiš vráti na zem. Už však nie tak ako predtým, nikto ho viac neukrižuje, ani nebude žiť, ako žil predtým. Jednoducho príde, aby sa skončilo, čo jestvuje teraz. A bude nová zem. Práve tam, uprostred tohto všetkého, sa obnoví dokonalosť, čo znamená, že smútok nebude. Nebude nárek. Boh nám dal sľub, že tam nebude žiadna slza. Teda čokoľvek ťažké zažívame, má to svoj koniec. Jasné, to nám teraz nepomôže, možno si len povzdychneme, že nechceme tak dlho čakať. Ale viete čo? Rovnaká myšlienka platí aj pre terajší život.
Zoberme si takého Jóba. Toľko tragédií, koľko stretlo jeho, by hocikto neuniesol. Zomreli mu deti. Stratil majetok. On sám trpel chorobou. Možno väčšina by to neuniesla. A on to nielen zvládol, ale ešte mal aj život po. Život po žiali. Život po tragédiách. Život v radosti.
Martina nemala rada smútok. Alebo nie, to nie je celkom výstižné, lebo kto by ho mal rád, však? Nemala rada smutné príbehy. Áno, to je oveľa výstižnejšie.
No a ako tá, ktorá to nemala rada, sa dostala do konfliktu sama so sebou. Písala totiž článok. Príbeh, veľmi smutný. Ale reálny. Snažila sa, keď sa s respondentkou rozprávala, aby do toho vniesla aspoň kúsok pekného. Snažila sa, nech jej povie, čo bolo aj pozitívne. Lenže viete, nemôžete nasilu prepisovať niečo, čo sa stalo. Ak to raz bolo čierne, nespravíte z toho biele.
Nakoniec to napísala tak, ako mala. Neprikrášlene. A o niečo neskôr jej nadriadený oznámil, že článok bol najčítanejší. Ako je to len možné? Pýtala sa samej seba a nerozumela. Vraj preto, tak jej to aspoň on vysvetlil, že ide o silný ľudský príbeh.
A keď popremýšľala a rozprávala sa s niekým ďalším, niečo sa naučila. Že do smutných príbehov nemusí nasilu dávať veselosť, keď tam nepatrí. A že keby tam nebola jediná veselá slabika, ľudia si z toho niečo vezmú. Akési poučenie. Že aha, táto zažila také ťažkosti, a predsa prežila. Predsa sa z toho dostala a je šťastná. A keď to zvládla ona, zvládnem to aj ja.
O tom to je. O tom sú smutné príbehy. Zvládneme to aj my. Nikto nám nekáže spriateliť sa so smútkom, ale takto ho prekabátime, lebo takto nevyhrá.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies