Príbehy zo života o tom, že dôverovať je všetko. O bremenách a baníkovi aj o noci so sladkými snami

Odohralo sa to v Nemecku, na vlakovej stanici. Isté deti, bolo ich tam naozaj veľa, spievali z plného hrdla chválu Bohu. Spievali kresťanskú pieseň a nestarali sa, kto ich počuje alebo nie, či ich dakto odsúdi, či bude pozerať krivo či nebodaj povie čosi škaredé.

Ahľa, okolo prechádzal muž pracujúci v bani. Hrbil sa, lebo už nevládal. Nešlo ani tak o fyzickú námahu, hoci aj tá bola prítomná, veď sa nadrel ako desať mulíc. Ale ani fyzické namáhanie sa, čo ako veľké, nedalo sa porovnať s duševnými ťažobami. Niesol si ich toľko, že ak by sa rozliali, pokojne by mohlo dakde vzniknúť more. Možno rovno pred jeho nohami.

A ako tak kráčal a kráčal a počúval slová piesne, čosi sa stalo. Zázračné. Nebolo to vidieť. Z neba neprehovoril žiadny hlas a ani vietor nezakvílil. Ani sa neobjavili nejaké mimozemské bytosti v bielych rúchach so sladkým hlasom a medovým povzbudením. Len jeho srdce začalo prijímať pravdu z piesne. Že Boh nesie naše bremená. Že nám chce pomôcť. Že nás chce chrániť. Že nás miluje.

A tak priamo tam, na vlakovej stanici, uprostred hluku a po náročnom dni, konečne sa zbavil svojich starostí. A aj keď predtým kráčal zhrbený, zrazu sa mu zdvihli ramená. Posilnili zomdleté nohy a hlava bola vzpriamená. Pocítil úľavu, konečne našiel upokojenie, o ktorom sa mu ani nesnívalo.

Povieš si, čitateľ, žeby to bolo také ľahké? Žeby stačilo len začuť pieseň a uveriť jej?

Nuž viera je naozaj to, čo potrebujeme.

A vieš čo ešte, čitateľ? Poviem ti ešte jeden príbeh.

O noci

V Žalme sa píše, že Boh svojmu milému dopriava dobrý spánok. Nuž tak si to predstavte. Napríklad i ja som kedysi horlivo v modlitbe len prosila za deň. Nech sa vydarí toto či tamto. Nech mi Najvyšší pomôže v práci aj vo vzťahoch. Vždy som vyznávala, že Bohu verím, lebo je to dôležité, aj slovne povedať o dôvere a potom ju aj praktizovať.
Ale čo potom večer, tam som sa dajako netrápila. Len som poprosila, áno, občas som poprosila o dobrý spánok, a to bolo všetko. Vec sa má ale tak, že dôverovať Pánovi je potrebné nielen cez deň. Aj líhanie si do postele si vyžaduje dávku viery. Že Bohu na mne záleží aj v noci. Že hoci som počas dňa všetko nezvládla, že hoci sa všetko nedoriešilo a ráno ma čaká veľa povinností a ťažkostí, aj tak môžem sladko spať. Lebo nado mnou bdie môj Pán.

Všetko je to o dôvere. A práve tá dôvera je ľahká a ťažká zároveň. Veriť niekomu, koho nevidíš. Veriť aj napriek zlu, čo sa rozmáha po svete. Veď deti zomierajú, mladí si siahajú na život a krútia sa vo víre závislostí. Matky opúšťajú deti a manželia sa zrádzajú. Toľko zla. Dá sa v tomto vôbec veriť? Veruže dá. Lebo Boh, aj keď to znie nelogicky, pomáha to zlo prežiť. Mohol by mu zabrániť, a neurobí to, čo nás niekedy znepokojuje. Ale to už je na inú tému. Podstata tkvie v dôvere. Tak ver, čitateľ, napriek všetkému a všetkým. Len ver.