Viera a pochybnosť nikdy nekráčajú ruka v ruke. Ak človek verí Bohu, otvára sa Božím plánom a odpovediam, zatiaľ čo pochybnosť odráža vzdialenie od Božej blízkosti. Príbehy ľudí, ako Timotej a Ester, prinášajú hlboké posolstvo o sile viery, ktorá je vždy vedená Božím hlasom. Či už ide o zázračné uzdravenie z bolesti alebo detskú vieru čistú a nepokazenú, zázraky sa dejú tam, kde je srdce otvorené viere.
Viera a pochybnosť sú odveké nepriateľky. Nerozprávajú sa medzi sebou, nemôžu prebývať v rovnakom srdci. Buď je tam jedna, alebo druhá, nikde nikdy ich neuvidíte naraz. Buď človek verí Bohu, alebo pochybuje, nijako inak to nejde.
Viera sa rodí z Božieho slova, zatiaľ čo pochybnosť je všade tam, kde sa od Boha vzďaľujeme. Keď s Ním nehovoríme, keď neotvárame Bibliu s cieľom bližšie Mu porozumieť, vtedy nastupuje ona. Veľa sa pýta a je otravná. Kde je Boh? A existuje vôbec? Vari si naozaj myslíš, že sa ti toto podarí?
Viera, naopak, má odpovede. Ona len odkazuje na Božiu veľkosť, na Jeho dobrotu. Vidí do budúcnosti, vôbec neťaží z minulosti. Je jej jedno, či boli skúsenosti vtedy také či onaké, jej oči sú zamerané na jeden cieľ. A kde je viera, tam sa dejú naozaj zvláštne veci. Zázračné.
Timotej vyrastal v kresťanskej rodine, takže sa o viere napočúval až-až. Prišiel však do bodu, kedy sám o viere premýšľal a aj ju pomaly praktizoval. Naučil sa, že musí čakať na Boží pokyn, že nejde všetko tak, ako si on zmyslí.
A tak raz prišla situácia. Bolelo ho brucho. Bolievalo ho tak často a v takých chvíľach, kedy to bolo hrozné. Napríklad sa zobudil v noci, a hodiny presedel na toalete. Sprevádzali ho kŕče a dá sa napísať, že keď sa to dialo, len si povzdychol, lebo už vedel, čo to je. Niežeby si na to zvykol, lebo na to sa zvyknúť ani nedá.
Tak sa raz v noci tiež takto zobudil. Kŕče v bruchu, postavil sa a išiel na toaletu. Ako tam tak sedel, vo svojom srdci vnímal, že Boh ho volá na novú úroveň viery.
Len ver, že práve teraz ťa môžem uzdraviť.
Len ver, že môžeš byť v poriadku.
Len ver, že toto môže byť poslednýkrát, čo ťa niečo takéto zobudilo zo spánku.
A on uveril. Otvoril ústa a v modlitbe povedal, verím, že ty, Bože, ma práve teraz uzdravuješ. Stalo sa mu, ako uveril.
Od toho momentu sa problémy nikdy viac nevrátili.
Znie to jednoducho, ale nie je. Treba si uvedomiť, že viera nie je pozitívne myslenie. Nie je to o tom, že keď nám je zle, len tak si pomyslíme či nahlas vyslovíme, že sme v poriadku. Nie, to vôbec nie.
Všimnite si, ako to prebiehalo u Timotea. Cítil Boží pokyn. Nebol to jeho výmysel. Nebolo to jeho želanie. Boh ho v konkrétnej situácii učil, aby veril a aby sa viery držal. Viera vychádzala z Božieho hlasu, nie z ľudského. Zrodila sa uprostred bolestí a dnes on vydáva svedectvo o tom, aký je kráľ nebies, kráľ nad celou zemou.
Azda nikdy nás neomrzí poukazovať na detskú vieru. Lebo tá je taká čistá, nevinná. Nepoškvrnená svetom, zlyhaniami, názormi. Jednoducho ničím.
Takú mala aj Ester ako maličká. Raz sa strašne udrela, na čele sa jej okamžite vytvorila hrča. Viete, ako to chodí, ak sa deti udrú a ešte tam uvidia aj hrču, spustia plač. Jej sa vtedy javilo, že hrča je najväčšia na svete a nikdy nezmizne.
Jej otec okamžite pribehol na pomoc, chlácholil ju, ale akosi nepomáhalo. Tak sa rozhodli, že sa pomodlia. On položil ruku na jej čelo, tiež vedený Bohom a zahlásil, že teraz sa pomodlím. Položím ti ruku na čelo, a keď ju dám preč, hrča tam nebude. Čakal na jej reakciu.
Áno, hrča tam už nebude, prikývla. Verím, naozaj verím.
Len sa jej otec domodlil, dal ruku preč a hrča tam nebola.
Dodnes si to pamätá, hoci je veľká, vydatá a uplynulo veľa rokov. Je to pre ňu stále dôkaz Božej moci a želá si, aby mala rovnakú vieru ako vtedy dávno. Áno, to je jej želanie.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies