Abrahám a hviezdy: Príbeh viery, čakania a priateľstva s Bohom, ktorý inšpiruje dodnes

Ten príbeh je starý, veľmi starý. Možno by niekto povedal, že aj ošúchaný z toľkého počúvania. Ale ako môže byť ošúchané čosi, čo prináša vieru a nádej tisícom pokolení, ktoré potom prišli?

Bol to muž Abrahám. Ženatý so Sárou, už v pokročilom veku. Obaja potupení, lebo potomkov nebolo.

Raz, keď už naozaj Abrahám zostarol, dostal od Boha sľub. Vlastne nielen sľub, ale aj pokyn. Že má odísť zo svojej domoviny a ísť do bližšie neurčenej zeme. A popritom si vypočul aj krásny sľub, že hoci je starý, hoci sa zdá, že už je koniec s nádejami, bude mať deti. Bude otcom a jeho žena sa stane matkou.

Sľub bol daný a čas plynul. Od vyrieknutia slov Bohom a časom, kedy sa to naplnilo, uplynulo 75 rokov. Čo bolo medzi tým a ako Abrahám čas prežíval?

Zdroj: AI

Bol trpezlivý

V liste Židom sa o Abrahámovi píše, že bol vo svojom čakaní na splnenie sľubu trpezlivý. Ale treba tiež napísať, že čas bol využitý naplno a muž rozhodne nezaháľal.

Lebo kým sa syn stal skutočnosťou, síce aj zlyhal, ale predovšetkým vo svojom vzťahu s Bohom napredoval. Vidno to predovšetkým vo chvíli, keď sa u Abraháma objavuje obdobie otázok.

Niet divu, všetci by sme sa pýtali, všetci by sme asi boli na pochybách, keby sa našich uší dotklo vzácne zasľúbenie, ale dni by ubiehali a život by bol rovnaký ako predtým.

Boh teda urobí jednu vec, aby ho utešil a súčasne aj utvrdil. Je to kľúčová vec pre nás všetkých, že ak aj pochybujeme, s tým sa tiež treba obrátiť na nášho nebeského otca.

Boh mu ukáže hviezdy a navedie ho, aby ich začal počítať. Aké zvláštne, aký len pokyn, čo nedáva logiku.

Azda aj Abrahám si to pomyslel, ale predsa rátal. A ako sa tak díval hore na oblohu a snažil sa počítať, čosi sa v ňom zlomilo.

Zrazu uveril. Lebo Boh k sľubu pridal ďalšie slová, že jeho potomstva bude toľko ako tých hviezd.

Človek by si nebol pomyslel, že pohľad na hviezdy prinesie útechu, ale raz darmo, Boh najlepšie pozná svoje stvorenie. A úžasné je i to, že hoci Abrahám pochyboval, Boh nekarhá. Nedáva tisíc poučení a ďalších tisíc prikázaní. Jednoducho s pochybnosťou jedná, aby sa z nej zrodila silná viera. Viera, ktorá sa vysmieva rozumu.

A ako tak Abrahám čakal a čakal, jeho spojenie so Stvoriteľom zosilnelo natoľko, až ho sám Boh nazýva svojím priateľom. Niečo neuveriteľné. Niečo také zázračné, a predsa reálne.

Chceme aj my byť skutočnými priateľmi Božími?

Potom Mu verme. Potom nedovoľme netrpezlivosti, aby zastierala pohľad. Nedovoľme, aby nám pochybnosti odkrajovali z času, ktorý by sme mali venovať duchovnému rastu. Vezmime si príklad z Abraháma. Nech Boh otvorí naše oči, aby sme aj my videli tie svoje hviezdy. Tie, ktoré Boh ukáže iba nám.

Niektoré čakania za to nestoja, ale keď Boh sľubuje, to veru za to stojí. Lebo kým vyčkávame, meníme sa, upevňujeme sa. Až nebude dôležitý cieľ, ale cesta. Až sa nesústredíme na budúcnosť, ale budeme schopní vychutnať si aj prítomnosť v Božom objatí.