Odosielam na server ...

Vedeli ste, že na stránke Netky.sk existuje možnosť zobrazovať iba pozitívne správy? Ak nemáte chuť čítať o násilí, ľudskom nešťastí či katastrofách, zapnite si Filter pozitívnych správ a dozviete sa všetko pozitívne, čo sa okolo nás deje.

OK, rozumiem
30. máj. 2023Ferdinand
BratislavaBratislava
Biblia
TV program
Moje Netky
Ilustračná fotografia
Ilustračná fotografia
28.05.2023 16:00 Zaujímavosti
Zaspomínajte si s nami. Takto sme kedysi žili v 90. rokoch a bolo to nezabudnuteľné!
ilustračné foto
ilustračné foto
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
loader
ZOBRAZIŤ VIAC
28.05.2023 16:00 Zaujímavosti

Zaspomínajte si s nami. Takto sme kedysi žili v 90. rokoch a bolo to nezabudnuteľné!



Pamätáte si ešte, aké to bývalo v rokoch 90., čím všetkým sme žili, pre aké veci by sme boli ochotní zomrieť a čo by sme si nepomysleli, že by sa mohlo v budúcnosti stať? Pozor, pripútajte sa, toto je výlet za minulosťou, nie s cieľom poučiť, ako by to malo byť dnes, ale len tak, ohliadnuť sa späť. Nadýchnuť sa vôní, vypočuť si zvuky, ktoré už počuť nebudeme, zastaviť sa.


Roky 90. neboli až tak dávno, a predsa keď to celé porovnávame so súčasnosťou, musíme až žasnúť, čo nám bolo dovolené a kam sme sa dostali, ako sme pokročili. Nuž ale dosť už rečí, výlet sa začína.

 

Hudba

 

Keď hovoríme o 90. rokoch, nesmieme vynechať hudbu, tá bola prítomná vždy a všade, púšťali sme ju nahlas, aby ju vnímali aj susedia a s radosťou sme sedávali na balkónoch s magnetofónom s hlasitosťou na maximum, aby sme predviedli, že máme najnovšiu kazetu obľúbeného interpreta.

 

V tom čase sa veľa tancovalo, pesničky boli letné, aj keď sa vzduch ochladil, hudba sa riadila svojimi vlastnými pravidlami.

 

 

Kazety

 

Pri hudbe sa ešte budeme pohybovať, už som totiž zmienila magnetofóny, a keď už sme pri nich, fungovali na kazety. Znie to neuveriteľne, najmä pre neskôr narodených, ktorým to pripadá asi také šialené, ako keď nám starším rozprávajú ešte starší o ére bez televízie a rádia.

Je to nezabudnuteľné, pocit, keď sme si kúpili novú kazetu, keď sme ju rozbaľovali a pomaly-pomaličky vsúvali do prehrávača, len sme tak tŕpli, čo si pre nás interpret prichystal a ako nám to ulahodí.

 

Už menej príjemné bolo, keď sa kazeta zasekla, vtedy sa z magnetofóna ozval priam strašidelný zvuk, a že bol strašidelný, to môžete veriť, niektoré deti sa ho báli rovnako, ako sa niekto bojí pavúkov či veľkých psov.

 

Do uší to privolávalo také čosi ťahavé, ale najhoršie bolo, že ak sa to prihodilo, mohli sme len smútiť, s najväčšou pravdepodobnosťou kazeta dožila, peniaze boli minuté a pesničky nám ostali už iba v mysli. Jáj, kde bol vtedy youtube alebo iné aplikácie, vďaka ktorým si môžeme dopriať presne takú skladbu, na akú máme práve náladu a stačí nám len zopár sekund.

 

 

Všeličo

 

Aby sme sa neotáčali len okolo spomienok jedného či dvoch, spýtala som sa aj iných, ako si spomínajú na obdobie už dávno skončené a dobre som urobila, lebo na isté veci by sme boli aj pozabudli.

 

„Ja si pamätám, že som mala vtedy takú obľúbenú čokoládu, Bona sa volala. Z jednej strany bola tmavohnedá, z druhej biela. Chutila výborne a je škoda, že ju už nevyrábajú. Pili sme vtedy také tie malinovky v žltých sklenených fľašiach, malinové aj pomarančové, ale na názov si nepamätám. U nás doma mama v 90. rokoch veľa šila, takže som nosievala také tie elastické sukne a babka zasa štrikovala, takže sme bežne nosili aj štrikované svetríky. Dnes sú v móde mikiny, ale vtedy sme to nepoznali. Veľa sme čítavali časopisy, medzi mládežou bol obľúbený časopis Bravo, v ňom sme čítavali o vtedajších celebritách, ale nielen o tých,“ spomenula si slovenská spisovateľka Kristína Ježovičová, ktorá v 90. rokoch prežívala detské, neskôr tínedžerské dni.

 

 

Listy

 

Ak sa posadíte, zatvoríte oči a vybavíte si tváre bývalých spolužiakov, lások i nepriateľov, je dosť pravdepodobné, že ak sa rozhodnete vyhľadať Feriho či Marcelu, podarí sa vám to. Sociálne siete sú v tom skutočne nenahraditeľné, napíšeme to či ono, odošleme správu a kontakt sa razom obnoví, aj keď ho čas pretrhol na niekoľko rokov. V rokoch 90. však situácia bývala iná, až tak veľmi nepriala putám, čo sa chceli znovu upevniť, a ak sme si boli vzdialení, museli nám vystačiť listy. No a viete, poznáte to, napríklad, z romantických filmov, dosť srdcervúcich, v ktorých milý svojej milej niečo napíše, žiada o odpustenie aj súhlas na sobáš, ale pošta čosi pomýli, list sa neodošle a milenci sa nezídu.

 

„Ja si pamätám, že keď som niekoho stretla v letnom tábore, vymenili sme si adresy. A písali sme si listy. Bohužiaľ, moje skúsenosti boli také, že nás to rýchlo omrzelo, lebo kým prišiel list mne, ja som napísala, ten druhý dostal a odpísal, prešlo veľa času a aj sympatie sa tak nejako vytrácali. Najlepšie však bývali tie úvody, tínedžeri zvykli list začínať slovami: Úvody už dávno nie sú v móde, a tak ich posielam k vode,“ povedala Milka, ktorá napísala naozaj veľa-preveľa listov. Teda kým neprišiel facebook a iné vymoženosti, dovtedy si vystačila s papierom a perom.

 

 

Televízia

 

V rokoch 90. sme si mohli dovoliť sledovať viaceré televízne programy, a hoci ich nebolo veľa, akosi sme viac nepotrebovali. Mali sme pocit, že na zábavu je to viac ako dosť.

 

„Pamätám si, že začala vysielať česká televízia Nova. Predtým, než sa oficiálne spustila, dali takú výzvu, že diváci sa môžu zapojiť do vymyslenia názvu a vyhrať finančnú odmenu. Predstavte si, že mne tiež napadol názov Nova, ale nikdy som svoj tip nenapísala. Škoda, mohla som vyhrať,“ s nostalgiou hovorí Renáta.

 

A naozaj, televízie nám vtedy ponúkli čosi nevýdané a neslýchané, hitparády, talkshow, nehovoriac o seriáloch a filmoch, ale k tomu sa ešte dostaneme, nič sa nebojte.

 

 

Seriály

 

Áno, seriály, už vtedy sme ich milovali a vďaka novým možnostiam sme spoznávali veľký svet, ako to tam chodí, čo ľudí trápi, akí sú iní a v čom rovnakí ako my. Za všetky spomeniem jeden, ktorý jednoznačne poznal každý mládežník tých čias, Beverly Hills 90210, v ktorom sa partia ešte nie dospelých potýkala so všeličím, s drogami, zlomenými srdciami, drámami v rodine. No bolo toho požehnane. Brenda, Dylan či Kelly nás vždy niečím šokovali, hnevali sme sa, ako keby sa to dialo skutočne, prežívali sme to a vždy, a to bolo na tom pekné, sme si odniesli aj nejaké ponaučenie.

 

 

Telefonáty

 

Asi nie je nutné pripomínať, že sme všade nechodili s mobilmi pritisnutými k tvári, lebo sme vlastne ani nijaké nemali.

 

„Viete, čo bola vtedy sranda? Keď sme z pevnej linky volali do rádia a nechali sme si zahrať pesničku na želanie. Dodnes nikdy nezabudnem, ako sme raz takto volali s kamarátkou a ona moderátorovi povedala, že ju fakt riadne nahneval riaditeľ školy. Kto mohol tušiť, že aj ten riaditeľ to počúval a že sa nahnevá aj on?“ so smiechom vytiahla spomienky aj Eva.

 

Plagáty

 

Kto mal obľúbenca medzi slávnymi, zatúžil aj po plagáte, na steny sa lepili, zbierali sa. Idolov na obdivovanie sa dalo nájsť, koľko ste len chceli, nezabúdajme, že to bolo obdobie, v ktorom len tak pribúdali chlapčenské hudobné skupiny alebo speváčky, čo svojím zjavom rozbúchavali chlapčenské srdcia.

 

 

Iné

 

A čo ešte spomenúť? Dalo by sa písať aj hodiny, na záver však už len dodám, že to bolo iné. Mali sme menej a menej sme sa trápili, lebo sme nechceli priveľa, na koncertoch sme spievali a tlieskali, lebo sme ruky nemali zaneprázdnené držaním smartfónu, ktorý by všetko zachytil do detailu. Zmrzlinu sme jedávali s radosťou, hoci chute boli obyčajnejšie, ale na osvieženie stačila aj citrónová alebo vanilková. Nevedeli sme všetko, ale nikomu to neprekážalo. Boli sme šťastní aj nešťastní, boli sme...



reklama


Zdroj: Netky Michaela Mihoková

Foto:  pixabay/unsplash



Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám na redakcia@netky.sk

ilustračné foto
ilustračné foto

Diskusia

Komentáre


Na tento článok reagovalo
užívatelia: 0 komentáre: 0

MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
ZOBRAZIŤ VIAC
loader
loader
Kliknutím zavriete
Obrázok