Iste ste už počuli slovné spojenie, ktoré s incidentom súvisí, možno ste aj zachytili väčšie či menšie podrobnosti dňa, keď sa Európa prizerala čomusi neuveriteľnému. A vlastne stačí, keď si to len predstavíme, ani sme nemuseli vtedy o ničom počuť ani vedieť, ale už samotná myšlienka je natoľko absurdná, až pokrútime hlavou s piatimi otáznikmi v očiach.
Naozaj je to možné či sa dakomu len prisnilo?
Ale aby som nezdržiavala, ide o rok 1973, teda je to už celkom dávno. Pravdepodobne si nepamätáte, čo ste vtedy robili, ak ste, samozrejme, už boli na svete, ale skupina istých ľudí by nezabudla, aj keby chcela.
V Štokholme
Bolo to takto. V Štokholme sídlila banka a do banky vkročil muž s jasným úmyslom, nič pekné neplánoval. Áno, uhádli ste, chystal sa vykrádať, a netajil sa tým, naopak, akonáhle sa ocitol v priestore, vybral zbraň a poriadne ňou zastrašil. Volal sa Jan-Erik Olsson, a keď sa ho aj pokúšal jeden zamestnanec zbaviť tým, že spustil tichý alarm, nedopadol práve najlepšie. Lupič sa už nevyhrážal, prešiel k činu a postrelil ho.
Dráma
Olsson nepremýšľal, adrenalín sa niesol vzduchom, všetci civeli, pochopili, že to nie je hra, že to nie je žart. Niekto by mohol prísť o všetko a tá strata sa zdala byť nablízku, až príliš blízko.
Vzal si štyroch rukojemníkov, a aby potvrdil, že to myslí nanajvýš vážne, zabarikádoval sa s nimi priamo tam, v banke.
Polícia
Pravdaže, ako sa dalo čakať a ako bolo aj nevyhnutné, na miesto ihneď zavítala aj polícia, ktorá sa rozhodla prípad riešiť najskôr tak, že sa Olssonovi plnili všetky jeho požiadavky. Mal tri želania, a veru nebol trochár, lebo jednak si pýtal milióny, jednak auto s plnou nádržou a ešte aj prepustenie svojho priateľa, ktorý tiež nebol milý chlapík so sladkými rečami. Čo chcel, to i dostal, zločinecký spolupracovník sa k nemu i pripojil, aj on dával pozor na rukojemníkov, aj on bol v úlohe toho zlého. A potom...
Zbližovanie
Čas neúprosne utekal, nič sa nedialo, Olsson sa akosi nemal k odchodu. Vymyslel si totiž, že polícia má ich oboch nechať odísť, rukojemníkov si zoberú, ale vraj sa netreba báť, niekde na bezpečnom mieste ich vyložia a všetko sa dá do poriadku.
Policajti už pristúpili na všeličo, ale toto rázne odmietali, a tak sa míňali sekundy, sekundy prechádzali do minút a hodiny sa vliekli, pánabeka, ako sa len vliekli.
A stalo sa, že rukojemníci a únoscovia sa, na podiv každého, medzi sebou zbližovali. Zoznamovali sa, viedli dlhé rozhovory, niektoré i hlbšie, iné zasa povrchnejšie, ale komunikovali, držali za rovnaký povraz.
Utešiteľ
Olsson sa prejavoval ako utešiteľ, jednu ženu chlácholil, keď ju potrápil nepríjemný sen, druhej zasa láskavo dohováral, aby sa nestrachovala, keď sa jej nedarilo spojiť s najbližšími. A čoskoro to už nebol únosca, jednoducho ho oslovovali Clark, všetci sa smiali, takmer by ste si nevšimli, že sa odohráva nejaká dráma, veď v tej miestnosti vládla celkom uvoľnená atmosféra.
Nepriatelia
Najčudnejšie bolo, že aj samotní rukojemníci zazerali napokon na príslušníkov polície, to oni sú zlí a nebezpeční, veď sa chystajú ublížiť ich dvom miláčikom. Ako len môžu o nich vravieť také škaredé veci, tí dvaja sú predsa vľúdni, nikomu ani len vlas na hlave neskrivili.
Podivná situácia to bola a všimli si to aj iní, prizerajúci sa zvonku spozorovali, že správanie sa zmenilo, že je netypické. Prípad si vyslúžil slávu práve preto, lebo priniesol čosi nové, čo už na pohľad pôsobilo prekvapivo a nezdravo.
Koniec
V banke spoločne strávili šesť dní, a ukončil to až rázny zásah polície, únoscovia boli zadržaní a obete prepustené do rodín, avšak tá srdcervúca rozlúčka. Lúčili sa ako najväčší priatelia, objímali sa, rukojemníci dokonca svojich väzniteľov chránili, nepáčilo sa im, že by mali byť pozbavení slobody.
Syndróm
Čo sa tam stalo, nenechalo ešte dlho odborníkov na pokoji, psychológovia a aj ďalší nevedeli prísť na racionálne vysvetlenie. Až sa vytvoril pojem Štokholmský syndróm, ktorý možno použiť vtedy, ak prebieha spojenie tam, kde by byť nemalo. Únosca a jeho obeť. Týraná žena a tyran. Ten, čo zneužíva a zneužívaný. Človek, ktorý by mal utekať či podliehať strachom, sa v skutočnosti naviaže, postupne si môže vypestovať až závislosť, lebo sa zdá, že ak by žena opustila takého muža, nezvládla by to, bez neho by neprežila.
Áno, autori kníh a aj tvorcovia filmov si tak trochu na tom založili romantiku, lebo v nejednej ľúbostnej zápletke sa unesená vášnivo zamiluje do únoscu, a on, k ostatným krutý, by nakoniec pre ňu obetoval aj svoj život, avšak nezdravé by sa nemalo považovať za pekné, lebo to môže napáchať viac škody ako osohu.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies