Výkup dlhopisov je podľa Sulíka v rozpore s euroústavou

Tá totiž podľa neho zakazuje ECB a národným centrálnym bankám priamy výkup dlhopisov, pretože by išlo o financovanie verejného dlhu vytlačenými peniazmi.

Centrálne banky Eurosystému síce dlhopisy v rámci kvantitatívneho uvoľňovania kupujú na sekundárnom trhu, podľa Sulíka to však na veci mnoho nemení. „Kupovať cenné papiere nepriamo, to znamená, že štátny dlhopis povedzme Španielska kúpi ECB od obchodníka či investora, nie je síce explicitne zakázané. A však duch paragrafu znie, že ECB nesmie financovať verejný dlh a je jedno, či ECB kúpi dlhopisy na primárnom alebo sekundárnom trhu. Rozhodne dochádza k porušeniu euroústavy,“ uviedol. 

Sulík pritom tvrdí, že na výkupe dlhopisov získavajú v prvom rade krajiny, ktoré by inak mali problém svoje dlhopisy predať. Teda krajiny, ktoré sú nadmieru zadlžené a krajiny, ktorých dlh rastie. Hovorí napríklad o Portugalsku, ktorého verejný dlh na úrovni 135 % hrubého domáceho produktu je momentálne v Európe druhý najvyšší po Grécku, ale pripomína aj situáciu Francúzska, Španielska, Talianska či Belgicka. 

Rozhodnutie ECB pritom podľa Sulíka vyradilo z platnosti mechanizmy brániace veľkým dlhom a povedie k ich ďalšiemu rastu. "Krajina musela byť natoľko bonitná, aby jej niekto bol ochotný požičať. Po druhé, ak si štát požičal veľa, musel veľa platiť na úrokoch. Bohužiaľ, aj rozhodnutia ECB vedú k tomu, že čoraz viac krajín eurozóny sú ako drogovo závislí, ktorí riešia len ďalšiu dávku," tvrdí Sulík. 

Program kvantitatívneho uvoľňovania znamená kombinované mesačné nákupy cenných papierov emitovaných verejným a súkromným sektorom v hodnote 60 mld. eur. Program odštartoval 9. marca nákupom obchodovateľných dlhových nástrojov emitovaných ústrednou štátnou správou krajín eurozóny, niektorými agentúrami v eurozóne, alebo niektorými medzinárodnými a nadnárodnými inštitúciami v eurozóne.