TIP NA KNIHU Sú aj také straty, ktoré neprebolia, sú aj také smútky, ktoré sa za nami potiahnu

Dieťa má dušu krehkú, ale súčasne silnú, a keď sa do nej zasadí väčší úder, modrina zostane, len ju nevidno. Len o nej možno nikto nevie. A človek si rastie a rastie, iba niekedy cíti, že je osamelý, aj keď mu robí spoločnosť hoc aj sto ľudí, niekedy si pripadá stratený a znovu sa to objaví. Tá spomienka.

Kniha Na konci samoty, ktorú napísal autor Benedict Wells, je presne o detských slzách, ako sa vylievajú a vylievajú, aj o osudových láskach a rozhodnutiach, nezmeniteľných s trvalými následkami.

Jules

Jules bol ešte malý chlapec, s dvoma súrodencami, jedným bratom a jednou sestrou a dvoma rodičmi, bolo to tak, ako byť malo. Otec býval trochu zádumčivejší, občas mal v pohľade niečo nedefinovateľné a často vyhľadával samotu, ale inak sa dalo zhodnotiť, že detstvo prebiehalo pokojne.

Až na víkend, keď rodičia odcestovali, šli sami a viac sa nevrátili. Nehoda zapríčinila smrť a správa o definitívnom konci bola odporná. Keby mala zvuk, určite by znel škriekavo, nechutne a rezal by uši.

Škola

Tri deti sa tak ocitli v situácii, ktorá je až neznesiteľná, museli nastúpiť do internátnej školy, lebo starostlivosť o ne nikto neprebral. Áno, bola tam teta, ktorá s nimi trávila čas v rámci sviatkov a aj ju mali radi, ale keď rok sa zdal byť dlhý a opustenosť sa stupňovala a stupňovala. A čo bolo najhoršie, súrodenci sa od seba vzďaľovali. Jules trpel, lebo sestru zlákalo flirtovanie a s chlapcami sa stýkala dosť intenzívne a brat, nuž, ťažko povedať, ale aj on bol aspoň mysľou ďalej a ďalej.

Alva

V triede sa Jules netešil obľube, lebo kým v starej škole zafungoval vtip, v novej sa akurát tak zosmiešnil a zaradil k čudákom. Iba ona, Alva, dievčina s okuliarmi ho videla, ona si prisadla, a aj keď sa nespriatelili hneď, potom si boli blízki, bližší než si je väčšina ľudí za celý život. Vtedy to ani sami nevedeli, ale ľúbili sa od prvého okamihu.

Roky

V románe Na konci samoty sú zaznamenané roky, čitateľ vidí Julesa, keď dospieva, keď je mladý, keď skúša zamestnania, keď sa snaží zabudnúť na Alvu a keď sa ju potom znovu snaží nájsť. Je to pochmúrny príbeh, spomínajú sa v ňom aj drogy a pri viacerých častiach mi zvieralo hruď, až som takmer nedýchala. Smútok je priam hmatateľný, lebo rodičia chýbajú a vždy budú a aj láska, tá romantická, je zachytená zvláštne, tiež neveselo. Dá sa niekoho milovať roky, hoci dvoch delia kilometre a okolnosti? Dá sa zaspávať a pred očami mať stále jedinú tvár, a to bez nádeje na spoločnú budúcnosť? Na konci samoty musí predsa niečo byť, musí tam niekto čakať, kto zbaví zlého a prinesie dobré.