Táto šestnásťročná dievčina povedala niečo, čo vháňa slzy do očí!

Ona, našťastie, pripomínala, že nič nie je nemožné, a keď sa k nej doniesla zvesť o Bohu, spasení a možnosti hlásiť sa ku kresťanstvu nielen slovom, ale predovšetkým skutkom, nič neodmietla, naopak, podrobne skúmala, tešila sa a nechala sa celkom obmäkčiť.

Horlivá

Pokiaľ by Sáru ktosi stretol, keď dovŕšila 16 rokov, mohol by povedať všeličo, predovšetkým by ju však vystihovalo prídavné meno horlivá.
Horlivo sa posúvala vo vzťahu s Bohom, horlivo čítala a študovala Bibliu a horlivo sa usilovala, aby čo najviac blízkych i vzdialených zažilo rovnaké šťastie ako ona.
Kamkoľvek šla, vravela o svojej skúsenosti, rozdávala múdrosť, lásku a spôsobila, že škola, ktorú navštevovala, sa postupne síce nie formálne, ale celkom viditeľne, pretvorila na inštitúciu podporujúcu kresťanstvo.
Každý, kto Sáru sledoval, či už ako jej priateľ či aspoň ako ten, okolo koho sa jej osobnosť mihla, očakával, že nájde budúcnosť podobnú rozprávke. Robila predsa toľko dobrého, zaslúžila by si, aby ju nikdy neopustil úsmev.

Rakovina

Netrvalo dlho a pastor cirkvi, ktorej sa Sára stala členom, sa spolu s ostatnými veriacimi dopočuli naozaj zdrvujúcu správu.
Dievčine bola diagnostikovaná rakovina, a to dokonca v poslednom štádiu. Rozšírila sa po tele a odborníci sa domnievali, že šance na prežitie sú skutočne minimálne. Zapríčinila to neskorá návšteva lekára, pretože ak by sa choroba vystihla skôr, zdravie by sa v jej prípade nejavilo nedosiahnuteľné. Pastor ako ten, ktorý má zodpovednosť, teda dievčine zavolal. Chcel ju povzbudiť, odpovedať, ak by mala otázky a dať jej najavo, že vo svojom boji nie je opustená.
„Ahoj, Sára. Tu je pastor," predstavil sa, len čo sa zvonenie pominulo a ozval sa jemný hlas.
„Pastor? No to je ale úžasné prekvapenie! Vďaka Bohu, že voláte! Mám toľko noviniek, ani by ste neverili. Tak si predstavte, že minulý týždeň..." Sára spustila dlhočizný monológ, ktorý bez preháňania presiahol dvadsať minút. Rozprávala, koľkým hovorila o Bohu, ako videla zmenené osudy, koľkí si uvedomili to i ono. Z jej hlasu sálalo nadšenie, sila a odhodlanie.
Pastor si prekvapene odkašľal a premýšľal, či Sára len neuniká pred realitou. Možno zámerne prehliada ochorenie, lebo je pre ňu priveľmi bolestivé myslieť naň. Neodsudzoval ju, pravdaže, rozumel jej.
„Sára," tíško sa jej prihovoril. „Chcel som sa s tebou porozprávať o niečom, čo som sa dozvedel. Teda v súvislosti s..."
Sára sa nadýchla a nevzrušene mu uľahčila dokončenie vety. „Ach, vy asi myslíte tú rakovinu, čo?"

Napokon sa debata zvrtla a Sára vysvetlila, že je vyrovnaná, nemá strach. Iste, nie všetko jej bolo jasné, ale v jednom mala absolútnu istotu. Keď to potom vyslovila nahlas, vohnala pastorovi do očí také slzy, že ich nedokázal zastaviť.
„Viete," povedala, „ide o to, že ja som už dostala toľko dobrých vecí od Boha. Najlepšie, samozrejme, je, že som Ho vôbec spoznala. Ak mám zomrieť, som pripravená ísť. Ale kým pôjdem, sústredím sa na to, aby som k Nemu priviedla toľko ľudí, koľko sa len bude dať."

O desať rokov

Ako sa jej púť skončila? Od osudného rozhovoru uplynulo desať rokov a Sára je živá a v súčasnosti aj celkom vyliečená z rakoviny. Nebolo to ľahké, to veru nie. Vyžadovalo si to dlhé a ťažké liečenie, chemoterapie, operácie a kadečo, na čo je smutné čo i len pomyslieť. V rámci bitky s chorobou však Sára zasiahla veľa duší, dotkla sa sŕdc lekárov a z mnohých ateistov sa vďaka jej svedectvu stali kresťania. Sára porozumela, že nie je podstatná dĺžka, ale kvalita. Jedného dňa, či už skôr a či neskôr, všetci opustíme telo. Dôležité je, či si uvedomujeme, koľko sme získali a či sme ochotní meniť, čo sa meniť dá, či sme schopní myslieť na iných viac ako na seba a či vieme, že život, akokoľvek dlhý je, pochádza od Boha.