Petra sa mohla považovať za ženu, s ktorou sa šťastie pravidelne zdravilo. Zdravie jej neubúdalo, financií bolo tak akurát, aby sa nemusela sťažovať na najbiednejšiu biedu, a čo sa týkalo mužov, našla si človeka spoľahlivého, milujúceho a so správnym nastavením mysle.
„Tak prečo nie som spokojná?“ pýtala sa samej seba potichu i nahlas, pokojne i s akýmsi vzrastajúcim napätím. Kdesi v duši, v kúte, do ktorého nezapasovalo nič z toho, čo by rada preniesla, ju kvárila rovnaká túžba. Alebo lepšie napísané, jedna veľká istota, že azda je nie v dokonalom rozpoložení, lebo nie je nasýtený smäd po duchovne. Že možno keby sa jej podarilo zistiť, ako Boh pracuje, lebo o Jeho existencii pochybnosť nemala a či by On prejavil záujem o ňu, zmizlo by nemé zúfalstvo.
Hľadanie
Petra nasledovala stopy svojich príbuzných, navštevovala kostoly, spoznávala chod viacerých cirkví, a predsa sa nič nemenilo. Už by sa aj vzdala, vlastne sa i poddala, ale manžel, muž, ktorého otec žil pre Stvoriteľa, dostal pozvanie na isté kresťanské stretnutie a čiastočne zo zvyku, čiastočne z poslušnosti, prijal a ona ho sprevádzala, ako sa i patrilo.
Pravdupovediac, bohoslužba ju miatla, ľudia neboli kŕčovití, nesedeli s kamenným výrazom vpísaným do tváre, ale sa smiali i plakali, prejavovali čokoľvek, čo sa im vraj s Bohom prihodilo. Petru to vyľakalo a nebyť slušnosti, ku ktorej ju odjakživa rodičia viedli, pravdepodobne by zutekala a zostala by po nej iba ak vôňa parfumu v ovzduší.
Kazateľ
„Och, už je koniec, rýchlo poďme preč,“ zašepkala Petra manželovi, pred ním neutajovala, že ju priebeh predpoludnia nijako zvlášť nenadchol. I muž súhlasil, očividne ani on nebol naladený na pieseň veriacich, a tak sa zdvíhali zo stoličiek, aby sa čím skôr prinavrátili k všedným spôsobom.
Odrazu však do výhľadu vstúpil tamojší kazateľ, ktorý nikdy neodišiel z budovy skôr, než podal ruku každému zúčastnenému a prehodil aspoň zopár slov.
„Dobrý deň,“ kazateľ sa široko usmial, až Petra ľutovala, že radosť nie je schopná oplatiť. Čo by sa ale ako usilovala, líca sa jej nezaguľatili, len stála a dúfala, že zdvorilostná konverzácia sa čoskoro skončí. „Dobrý aj vám,“ odzdravili obaja z manželskej dvojice.
Pastor so spomienkou v očiach hľadel na muža, lebo jeho otec mu bol dobre známy, iba ženu nikdy predtým nevidel. „Smiem sa vás niečo spýtať?“ smelo venoval pozornosť Petre, hoc, samozrejme, nemienil vyvíjať nijaký nátlak, len mal akési chvenie, možno tušenie.
Petra prikývla.
„Veríte v Boha?“
„Iste, už odmalička.“
„A aj Ho poznáte?“
A vtedy sa ona, z dôvodov, ktoré by vtedy neopísala do hĺbky, hlasno rozplakala. Uvedomila si totiž, že je rozdiel o Bohu počuť a naozaj Ho spoznať. Lebo viera je dôležitá, ale iba skutočné spojenie premieňa srdcia, prepisuje príbehy, vstupuje do histórie i získava pozvánku do neba. A tak konečne dostala, po čom prahla, ba ešte oveľa viac.
Prečítajte si aj: SKUTOČNÝ PRÍBEH Láska s nešťastným koncom medzi kňazom a jedinou ženou, ktorú kedy chcel!
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies