Na legendách je vždy čosi fascinujúce, skladajú sa totiž z pravdy a klamstva a tieto dve, navzájom také protichodné časti, sú spojené až neuveriteľne dobre. Nahnevaní páni, ktorí neodpustili chamtivým sluhom, podráždené panie, ktoré nedostali, po čom im srdce pišťalo a žiarliví milenci, ktorých lásky nakoniec skončili v cudzom objatí, aj také veci sa diali v našej krajine.
Aj také veci spustili formovanie príbehov, ktoré dodávajú inú príchuť miestam, inú vôňu, inú atmosféru. No len sa skúste poprechádzať tam, kde ona kedysi zlostne preklínala či tam, kde sa on durdil, či vám aspoň na sekundu nenapadne, čo všetko sa tam ukrývalo.
Dedina, čo neexistuje
Medzi Bratislavou a Lamačom, áno, práve tam jestvovala dedina s názvom Sellendorf a dedinčania, čo v nej žili, neboli vraj dobrí ľudia. Bývali pyšní, lebo mlyn im dobre mlel a aj vinice slúžili tak, že dukáty sa priam hrnuli do vreciek. Beda však bola cudzincom, ktorí tadiaľ prechádzali, lebo končili nielen ochudobnení o mince, ak dajaké mali, ale dokonca, predstavte si, aj ich usmrcovali.
Tak sa nešťastie vrhlo aj na istého starčeka, lebo bol napadnutý a zosmiešnený, pohŕdanie obyvateľstva na neho len tak padalo. A on, muž, ktorého sa to, prirodzene, dotklo, vyslovil zopár slov, nepekných, prajúcich len najhoršie a odvtedy po dedine niet ani chýru, ani slychu. Legenda vraví, že každých sto rokov sa nejako objaví, ale potom zasa zmizne.
Nešťastne zaľúbená
Niektorí, keď chodia okolo Michalskej brány, spomenú si na chuderku slečnu, čo kedysi neďaleko žila. Uršuľa sa volala a mala aj najlepšiu priateľku Agátu. Len čo, keď sa obidve zamilovali do rovnakého mládenca a on si smel vybrať len jednu, veď ako by to aj vyzeralo, keby obe chcel. Na ocot ostala napokon Uršuľa, ktorá zúrivá a žiarlivá, dala úbohú Agátu vyhlásiť za bosorku, čo potom viedlo k jej smrti.
A uršuľa, čo tragédiu zapríčinila, nenašla pokoj, až sa aj ona užialila tak, že prešla na onen svet. Tvrdí sa, že tam strašieva, ale neverte všetkému, čo počujete.
Krvavá grófka
Iste viete, komu budú patriť nasledujúce riadky, lebo na Čachtickom hrade pobývala žena opradená legendami. Opradená záhadou a aj smrťou. Dodnes nikto s istotou nemôže prehlásiť, čo je pravda a čo lož, lebo dôkazov, takých ozajstných, veru niet.
Alžbeta Báthoryová sa raz, keď ju slúžka rozčúlila, prizerala bitke, veď potrestať nešikovnice bolo treba a fyzický trest bol kedysi nesmierne obľúbený. Umorená slúžka len kňučala a, prirodzene, pri násilí sa aj krv objavila. Kvapôčka, jedna jediná, podľa legendy pristála grófke na tvári, a keď sa na seba potom zahľadela do zrkadla, zdalo sa jej, že pleť má akúsi inú. Krajšiu. Hebkejšiu.
Vari by krv...
Ach, nie, neslýchané také niečo si aj pomyslieť! A predsa sa odhodlala využívať červenú tekutinu, čo prúdi žilami na kúpeľ. Tak sa traduje v legende, ale či to tak aj bolo, kto nám to už povie?
Poklad
Je jeden hrad na Liptove, volá sa Likavkaa, a ako inak, páni tam dýchali a ľúbili a robili všetko, čo mohli. Pán veľkomožný sa raz rozhodol zakopať poklad, nie však sám, mal aj spoločníka, svojho sluhu. Nakoniec ho však kváril strach, že chudobný mládenec mu ukradne bohatstvo, a tak ho dal v záchvate paniky popraviť. Netrvalo dlho a zomrel i on sám, z čoho vyplýva, že poklad je dosiaľ neobjavený a vyčkáva na toho, kto ho konečne vyslobodí spod zeme.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies