Dlho-predlho bol chorý, trápila ho veľmi ťažká choroba pľúc, pre ktorú mu nielenže lekári predpovedali skoršiu smrť a nedožitie sa staroby, ale nedostatočné dýchanie ho navyše odsúdilo aj na večné vláčenie kyslíka a neschopnosť vychutnávať si takú prirodzenosť, akou je vtiahnutie vzduchu do pľúc celkom samostatne.

Regi však lehával na tŕňoch i z iných príčin, v rokoch 90. jeho syn utrpel vážnu nehodu a smrť si ho chcela vziať a už nepustiť. Áno, Boh v chlapcovom prípade vypočul modlitbu otca a zachránil ho, ale i tak bolo jasné, že horké kvapky žiaľu ho neminuli ani v iných podobách.

Transplantácia

Pre Regiho sa v istý deň rozžiarila nádej tak neochvejne a jasne, že jeho veriaci priatelia žasli a ďakovali, utvrdzovali sa v tom, že Boh počul a nenechá zomrieť muža, ktorý ostatných vždy povzbudzuje a potešuje.

Objavila sa možnosť transplantácie a Regi ju, samozrejme, podstúpil, lebo to bolo najlepšie riešenie a vháňalo radosť do sŕdc každého, najviac však jeho najbližšej rodiny. 

Čo však ale nikto nepredpokladal, hoc všetci vieme, že sa to stáva, jeho telo transplantát odmietalo prijať a búrilo sa všetkými možnými spôsobmi. Operácia, ktorá mala pôvodne predĺžiť roky na zemi, podstatne vek skrátila, lebo riziko sa dostavilo a Regiho organizmus sa nechal objať rakovinou.

„Je mi ľúto, to je koniec,“ smutne oznámil lekár to, čo zatajiť nemohol, profesia mu nedovoľovala mlčať.

Zoznam

Posledné obdobie strávil v prostredí domova, a keď ho jeho dlhoročný priateľ navštívil, všimol si, že v blízkosti postele mu visí zoznam pozostávajúci zo šiestich bodov.

„To si si kedy spísal?“ spýtal sa priateľ, myslel si totiž, že to bolo akési zbieranie túžob v priebehu niekoľkých rokov.

Regi ho však prekvapil: „Teraz nedávno. Je to zoznam toho, ako chcem stráviť posledné dni svojho života.“

A naozaj, len čo návštevník skákal pohľadom raz tu, raz tam, prečítal si text a užasol. Zoznam výstižne poukázal, čo je pre Regiho neopomenuteľné a čo si berie za povinnosť dodržať až do posledného výdychu.

Po prvé, chcel kráčať s Ježišom každý jeden deň bez výnimky. Nemal zlosť, nepýtal sa, prečo mu Boh nedaroval uzdravenie, jednoducho len vedel, kam patrí a kam patriť vždy bude.

Po druhé, rozhodol sa prijať všetku lásku ľudí, ktorú mu ponúkali. Predtým totiž často vravel, že nič nepotrebuje, že mu nikto nemusí nič nosiť, ale smrť ho poučila, že ak niekto ľúbi, nech ľúbi a prejavuje to tak, ako je ľúbiacemu milé.

Po tretie, neželal si nikdy zabudnúť na vďačnosť, lebo nech je ako je, na vďaku sa dôvod vždy nájde.

Po štvrté, využil oddych a vlial samého seba do videí, piesní, želaní, do slov napísaných aj povedaných. Zanechal pamiatku aj vnukom, ktorých spomienky vyblednú, aj deťom a všetkým, čo tvorili jeho rodinu. Aby vedeli, že aj on tu kedysi bol, že i on veril Bohu a nikdy to neoľutoval.

Po piate, založil kresťanskú skupinu určenú mladým chlapcom, a aj keď vedel, že vedúcim dlho nebude, investoval zostávajúcu silu do formovania životov, snov, do premeny.

Mohlo by vás zaujímať: SKUTOČNÝ PRÍBEH: Žena, ktorá zabudla, ako sa volá a Pocahontas, ktorá jej to pripomenula