Chceme vám predstaviť inšpiratívnu rodinu zo Slovenska. Sami o sebe sa vyjadrili, že sú neobyčajná rodina v neobyčajnom svete plnom neobyčajných ľudí a obyčajne mávajú neobyčajné sny. Majú 6 krásnych detí a momentálne žijú dobrodružný život v USA. Rodina Ugróczy. Priblížili nám svoj život, hodnoty a homeschooling z ich pohľadu.
Gusto má 38 rokov a Janka 35 rokov. Pochádzajú z Prievidze a dom majú v Pravenci. „Je to najkrajšia dedina na svete,“ povedal Gusto.
Gusto a Janka Ugróczy sa nám predstavili
„Zoznámili sme sa, keď som mal 18 rokov a Janka 15. Chodili sme spolu 6 rokov a zobrali sme sa v 3. ročníku vysokej školy, čo bolo nezvyčajné. Z obhajoby bakalárskej práce som sa musel vypýtať skôr, lebo som išiel k pôrodu nášho prvorodeného. Predseda komisie ma uvoľnil a asi 9 rokov na to sme sa stretli na rodinnom tábore a stali sme sa kamarátmi. Janka promovala s tým, že čakala naše druhé dieťa. Na Slovensku žijeme v 120-ročnom hlinenom dome, ktorý sme zatepľovali slamou. Žili sme prírodne. Počas celého nášho spoločného života sme sa vždy venovali deťom. Niekoľko rokov sme robili v OZ Úsmev ako dar s deťmi z detských domov. Už vtedy bolo cítiť, že máme blízko k rodinám a deťom. To bol začiatok poslania nášho rodinného života,“ povedal Gusto Ugróczy.
Kde vlastne žijete?
„Žijeme v USA na východnom pobreží. Je tu krásne, prišli sme sem, pretože sme mali túžbu po niečom, čo zmení náš život. Keď sme začali s rodičovstvom a mali sme 2 deti, bolo to veľmi náročné. Mať 3-4 deti bolo v pohode. Teraz je to tiež náročné. V roku 2011 sme boli prvýkrát na rodinnom tábore, kde boli manželia misionári. Páčilo sa nám, aký majú k sebe vzťah. Mali otvorený vzťah a vedeli si veci odkomunikovať. Začali sme uvažovať, že aj my by sme niečo také chceli. To bol prvý záchvev toho celého a roky plynuli. Stále sme viac a viac cítili, že potrebujeme odísť zo Slovenska. V roku 2017 sme spoznali misionárov, ktorí založili tie rodinné tábory, oni žijú tam, kde sme teraz v USA. Rozhodli sme sa, že chceme žiť tam, kde sú oni. Prihlásil som sa na univerzitu. Je to škola zameraná na rôznorodé misijné činnosti. Rozhodli sme sa, že ideme sem,“ vysvetlil Gusto.
Dodal, že rozhodnutie ísť do USA bolo veľmi zdĺhavé: „Asi 6 rokov, než sme odišli, sme nevedeli, ako by sme to mohli urobiť. Túžili sme po tom, modlili sme sa za to a veľa sme sa o tom rozprávali. Začali sme sa prispôsobovať digitálnemu nomádstvu, homeofficu a veľa sme spolu cestovali."
„Vždy sme mali túžbu venovať sa tejto oblasti, misionárstvu, nomádstvu a vycestovať do inej kultúry. Nikdy sme nemali jasný obraz toho, kedy a kde to bude. Kryštalizovať sa to začalo v roku 2015, keď bol Gustík prvý raz v USA. Strávil tam 10 dní v komunite mužov, čo zmenilo jeho život a povedal, že nás musí zobrať do Ameriky. Mali sme 3 deti. Celé 4 roky sme plánovali a zhmotňovali našu túžbu a predstavu, až sme tomu uverili. Tá viera sa zhmotňovala, až sme si povedali v roku 2017, že ideme do Ameriky. Naša príprava trvala 2 roky. Prispôsobili sme tomu prácu, homeschooling, bývanie a všetky tie praktické veci. Projekty, ktoré sme mali, sme začali ukončovať. Upevňovali sme, naopak, zase vzťahy,“ povedala Janka.
Čo vás vlastne živí?
„Sú to 3 zdroje, Mám svoje architektonické štúdio. Robíme projekty na prírodné stavby. Druhá vec je, že blogeri majú možnosť, že ich môže široká verejnosť podporiť. Veľmi dôležitá v našom živote je komunita. Vždy sme žili v nejakej komunite, v ktorej sme sa navzájom podporovali. Je to akoby komunita sympatizujúcich priateľov,“ povedal Gusto.
Janka vysvetlila: „Sú to ľudia, ktorí sú našimi priateľmi, podporujú náš život, sympatizujú a podporujú nás v našom poslaní.“
„V Amerike funguje komunitné rozvážanie jedla. Jedlá z reťazcov, ktorým končí záruka, rozvážajú. Je tu pán Kieth, ktorý to robí. Tu v Amerike žije každý v nejakej komunite. Skamarátili sme sa s ním a pomáha nám vo všetkých smeroch. Jedlo máme takmer úplne zadarmo. Tu je veľmi drahé jedlo a je to veľmi veľká vec! Tu je iná legislatíva,“ dodal Gusto.
Janka vysvetlila, že je to pre nich požehnaním, inak by nedokázali vyžiť. Gusto mu občas chodí pomáhať, podieľajú sa na roznáške. Hovoria tomu freetariánstvo. Niečo podobné sa začína rozvíjať už aj na Slovensku. „Na Slovensku však nie sú takí ľudia, ktorí by sa toho chopili a robili to,“ povedal Gusto.
„Čo sa týka stravovania, žijeme si tu celkom luxusne, pán Kief rozváža jedlo z lepších reťazcov, dokonca sú bio. Umožňuje nám to venovať sa veciam, ktoré chceme robiť. Nemusíme toľko variť a nakupovať,“ priznala Janka.
Deti vzdelávate formou homeschoolingu, ako to zvládate?
„Každý si pod pojmom vzdelávanie predstavuje niečo iné. Vyplýva to z toho, čomu veríme a čo je pre nás dôležité. Od toho sa odvíja aj naše vzdelávanie. Zo zákona musíme mať dieťa zapísane v slovenskej kmeňovej škole. Sme vedení ako zahraniční študenti. Deti sú v americkej škole, ktorá ponúka domáce vzdelávanie. Preskúšanie na slovenskej škole je povinné až na konci 9. ročníka alebo skôr, ak by sme sa rozhodli vrátiť do slovenskej školy. Koncoročné preskúšanie zo slovenského jazyka je odporúčané na konci každého roka, je však dobrovoľné, deťom preto dávame na výber, či ho chcú absolvovať alebo nie,“ vysvetlila Janka.
Ako prebieha domáce vzdelávanie v USA?
„Závisí to od toho, v akom štáte ste. Sme v škole, ktorá je založená na podporu domškolákov. Ale záleží od štátu, sú tu aj štáty, ktoré to vôbec nepovoľujú.“
Máte aj nejaké osnovy?
„My neriešime osnovy. Každý rok musíme do školy vypracovať plán pre každé dieťa. Škola to schváli. Napíšeme veľmi jednoducho, čo bude predmetom vzdelávania a zdroje, z ktorých sa budú učiť. Na konci a na pol roka píšeme vlastné hodnotenie deťom. Je to skôr unschooling. Plány vypisujeme na základe toho, kde sme a čo každého zaujíma,“ povedala Janka.
„Vypracoval som pre našu rodinu základnú hodnotu, na ktorej stojíme v našej domácej neškole. Základom je hodnota: láska k múdrosti. Deti neučíme žiadne učivo, ale robíme veci, ktoré spôsobujú, že majú pozitívy vzťah až lásku k múdrosti. Tomu je podradený celý ten proces. Pre nás je dôležitejší charakter dieťaťa pred informáciami, ktoré sa učí. Na Slovensku sa to zamieňa. Kto mal dobré známky, bol charakter, no cez prestávky bolo vidno, že to tak nie je. Aby mohlo byť dieťa charakterné, musí poznať hodnoty. Hodnota vyjadruje to, ako veci robíme. Naše rodinné hodnoty sú príroda, Boh, láska k prírode a múdrosti, byť spolu. Tie hodnoty pre to dieťa vyjadrujú jeho identitu. Sú to také filtre, cez ktoré vníma svet. Z toho získava identitu a vie, kým je. Práve toto by mohlo spôsobiť problémy v bežnom školskom systéme, kde keď dieťa prejaví individualitu, tak je to nežiaduce. Lebo je tam dôležitý kolektivizmus. Čo je fajn, ale vo vzdelávaní detí je dôležité prejavenie vlastnej identity. Keď dieťa hľadá identitu, zisťuje kým chce byť. Naše dieťa chce byť zoológ, je schopný z vlastnej vnútornej motivácie učiť sa aj to, čo nechce. Dokonca úspešne. Nenútime deti, aby robili, niečo čo, nechcú. Robia všetko to, čo je pre nich podstatné. Sme otvorení tomu, aby niektoré veci na preskúšaní nevedeli. Je to prispôsobenétomu, čomu každý z nás verí.“
Pečítajte si: ROZHOVOR s Jožim a Palim, ktorí preplávali Dunaj až do Rumunska na člne, a prešli Vietnam na motorkách
„Veríme a dôverujeme svojim deťom, že chcú byť múdri a v živote úspešní. Nepochybujeme o nich. Nezmýšľame tak, že sú leniví, za to, že sa nechcú učiť napríklad slovenčinu. Vieme, že raz k tomu dôjde, že sa naučia písať gramatiku,“ dodala Janka.
Gusto priznal: „Doteraz neviem gramatiku. Dá sa žiť aj bez slovenčiny. Väčšinu známky tvorí gramatika. Nekladie sa toľko dôrazu napríklad na krásnu výslovnosť.“
Janka vysvetlila, ako to je u manžela, že niekedy môže byť problém v dislexii a disgrafii. To však nehovorí o tom, kto sme akí sme.
„Každý do toho dáva svoje. Máme aj kamarátov, ktorí išli bežným spôsobom. Ich deti to brali prirodzene. Máme známych, ktorí sú vedátori, ale oni to zas majú o technike a precíznosti. Stavajú na svojich hodnotách. My tiež staviame na svojich hodnotách,“ vysvetlil Gusto.
„Pohľad na homeschooling nemusí byť vždy rovnaký,“ dodala Janka.
Prečo žijete iným spôsobom života než väčšina ľudí?
„My sme ani nikdy nechceli žiť iným spôsobom života. Chvíľu sme vyzerali bežne. Tá autentickosť bola pre nás dôležitá. Nebolo cieľom byť odlišní. Nikdy sme nad tým však neuvažovali. Ja až tak úplne nerozumiem sociálnym väzbám, som taký autista začiatočník a možno som nakazil manželku (smiech). U nás boli vždy hodnoty. Z toho vyplýva aj náš život. Počas všetkých životných etáp bolo našou prioritou byť spolu,“ povedal Gusto.
Janka dodala: „Naše hodnoty sa v rôznych etapách života menili. A následne sme im prispôsobovali svoj život.“
„Vždy sme výrazne inklinovali k prírode. Ísť bývať do starého hlineného domu bolo pre nás vykúpením po rokoch v Bratislave. Bývanie na dedine, mať zvieratá a záhradu, bolo pre nás hodnotné. Ľudia sa čudovali, no pre nás to bolo prirodzené,“ zaspomínal Gusto.
Možno vás zaujme: ROZHOVOR s Marcelom Rebrom: Ako Nenci sexujú, ako chodia v tundre na WC a čo vzdelávanie ich detí?
„Vedeli sme, že pre ten čas nám to stačí, že príde zase iné obdobie, kedy bude dom lepší, ale chceli sme byť spolu. Túžba po prírode bola taká silná, že nám neprekážalo, kde žijeme.“
Porozprávajte nám o vašom „bezdomovectve“
„Skončil nám podnájom, po dvoch rokoch, manžel chcel dokončiť posledný 3. ročník školy, boli sme ochotní urobiť čokoľvek, aby sme vytrvali a šli za tým, čomu sme verili. Deti rovnako cheli ostať v Amerike ďalší rok. Bolo to naše spoločné rozhodnutie. I keď to nebolo jednoduché, sme vdační za toto obdobie. Veríme, že nás vystrojilo pre niečo, čo nás ešte len čaká. Bývali sme na rôznych miestach. Bývali sme na pláži, v stane, v hoteli, v lese. Boli sme 40 dní bezdomovci bez pevnej strechy nad hlavou. Raz sa stalo, že v kempe pršalo, nemali sme kam ísť, prichýlili nás českí priatelia vo s vojom veľkom luxusnom dome. Nočné balenie v daždi bolo veľkým zážitkom - i pre deti. Všetky tieto situácie nás budovali ako rodinu. Niekedy sme šli do hotela na pláži, lebo to bolo najlacnejšie.“
„Stretol som seriózneho bezdomovca, dával mi rady, že vie, kde je lacný hotel, jeho priateľka čaká dvojičky. Našiel som si kamaráta bezdomovca. Ľudia nám písali, že sme sa zbláznili, ale my sme sa rozhodli, lebo sme verili našej ceste. Robíme si koučerské kurzy a vieme, že toto sú situácie, ktoré robia človeka schopným nadľudských výkonov. Nútia ho prekročiť svoj tieň.“
„My sme to chceli a zvládli sme to. Nebolo to jednoduché. Museli sme sa dokola zbaliť, vybaliť," povedala Janka.
Ako to vnímali deti?
„Vnímali to tak, že chodíme na zábavné miesta. Pre nich to bola veľká dovolenka, no na konci tých 40 dní už boli unavené,“ povedal Gusto.
Prečítajte si tiež: SKUTOČNÝ PRÍBEH: Pre vieru v Boha a svedomie sa počas komunizmu ocitla v nebezpečenstve!
„Bolo náročné sa stále zbaliť a vybaliť, upratať. Mali veľa práce. Teraz by zrejme povedali, že už nechcú stanovať dlhý čas,“ dodala Janka.
Zbalenie im trvalo pol dňa a vybalenie pol dňa, keď sa presúvali dva razy týždenne, muselo to byť naozaj veľmi náročné. Dôvod častého presúvania bol ten, že v blízkosti školy nebol kemp voľný počas celého týždňa. "Predĺžené víkendy boli vždy obsadené, preto sme sa museli presúvať.. Paradoxne to bolo najlacnejšie pri oceáne, čo sa deťom páčilo najviac," dodala Janka,
Ako zvládate výchovu 6 detí?
„Často máme chaos, je to náročné. Sú však aj veci, ktoré máme uchopené. Ale máme také zimné a letné obdobie, ktoré musíme vždy upravovať. Musíme si vždy vedieť povedať, ktoré obdobie čo prináša. Napríklad každé narodenie dieťaťa prináša obrovské odpúšťanie. Naučili sme sa citlivosti voči obdobiam. Ale stále zápasíme. Keď sme žili na dedine, rytmus sa nám robil ľahko. Keď deti nevyniesli kompost, mali sme muchy, keby nepriniesli polienka, tak by bola zima. Teraz však, keď sme v byte, vidíme veľký rozdiel. Je ťažké vysvetliť deťom, že musia šetriť s elektrikou. Nemá sa to ako spojiť. Na dedine to bolo jednoduché. Snažíme sa zachovať, že pečú a varia. Keď sme boli bezdomovci, vtedy to fungovalo. Videli, že ak si neumyjeme, nebudeme mať, že nemáme umývačku, že si musíme nanosiť drevo, aby sme si opiekli. Vždy, keď máme šancu žiť s prírodou, je to ľahšie,“ povedal Gusto.
„Stále sa to mení, každý sa mení. Aj my sami rastieme a meníme sa. Je to u nás živá bunka. Večery sú pre nás náročnejšie. Sme unavení, je menej energie aj zhovievavosti a snažíme sa to stále vylepšovať. Ukladám najmladších, dcéra je medzitým s bábätkom, najstarší syn si číta, manžel ukladá ďalších dvoch. Najstarší majú svoj čas. Je ideálne, keď to takto vyjde. Ale sú aj večery, kedy chodíme na wc na etapy,“ dodala Janka.
Plánujete ďalšie deti?
„Neplánujeme, v zmysle, že by sme si povedali, že o 2 roky chceme, ale sme tomu otvorení,“ povedala Janka.
„Dlho sme boli presvedčení o tom, že si dieťa adoptujeme. Pred rokom sme sa o tom začali opäť rozprávať. Asi ešte nie sme na finálnom čísle. Ja mám občas problém s hladinou hluku,“ povedal Gusto.
Dotýka sa vás nejakým spôsobom pandémia?
„Tu asi ani, nie sú opatrenia. Žijeme v takej časti Ameriky, kde ani nie sú. Na dverách predajní je, že treba mať rúško. Niekedy však rúško nemáme, ale nikto nás nevyhnal. Tu je viac zaočkovaných. Vraj je to tým. No keď pandémia začínala, ani vtedy to tu nebolo také, ako na Slovensku či v iných krajinách EU."
Plánujete prísť na Slovensko?
„Plánujeme sa vyslovene vrátiť na prelome marca a apríla na dobu neurčitú,“ dodali na záver.
Možno vás zaujme: SKUTOČNÝ PRÍBEH: Ako sa zo strojára stal umelecký mydlár, pomohla mu v kariére pandémia?
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies