Vraví sa, že najdôležitejší nie je začiatok žitia, ale jeho koniec, pretože nech sa človek narodí s čímkoľvek či v akomkoľvek ťaživom prostredí, svoj príbeh môže časom dotiahnuť do rozprávkovej podoby. Prečo by však malo záležať na tom, ako kto zomrie? Najpodstatnejší je prostriedok, v ňom sa odohráva všetka dráma, odpúšťanie, zaľúbenie, zmierenie či nezmierenie sa so sebou samým.
Janka dostala počiatok nie ideálny, od detstva ju sprevádzal zrakový hendikep. Ako jedinec s označením nevidiaci sa musela prispôsobovať tak, aby jej chýbajúci zmysel čo najmenej prekážal pri vykonávaní činností, ktoré sa zvyčajne robievajú bez hlbšieho premýšľania. Pre nevidiaceho je potrebné nájsť si systém, zvoliť si pravidlá, ktorým bude rozumieť iba on sám. Ako sa učesať, aké oblečenie vybrať, ako sa vyparádiť...
Rodina
Ako keby to nestačilo, Janka to nemala jednoduché ani v rodinnom zázemí, a to hneď z viacerých dôvodov. Pochádza z rozvrátenej rodiny, čo ako by iste potvrdil nejeden s rovnakým osudom, prináša so sebou všelijaké bolesti a sklamania, ktoré rokmi rastú a rastú.
Jej matka sa nesprávala veľmi jemne, naopak, dcére dávala najavo, ako situáciu so zdravotným problémom vníma ona. „Takúto dcéru som ja nechcela!" opakovala často, až priveľmi často.
Aby sa pokúsila zvrátiť dcérin stav, bez predošlého spýtania sa ju vodila k jednému liečiteľovi za druhým. Zrejme dúfala, že napokon sa dočká a bude mať dieťa, po akom túžila.
Janka sa vzpierala a na pochybné stretnutia s tými, čo sľubujú zázrak na počkanie, buď odmietala ísť, alebo ak sa aj predsa podvolila, dala na vedomie svoju nechuť a nesúhlas s praktikami.
„Vaša dcéra nespolupracuje, neverí tomu," vravievali aj liečitelia, pre ktorých bol Jankin mĺkvy názor hlasnejší než tisíce slov.
Podceňovanie
Keď dieťa rastie a pribúdajú mu skúsenosti, rado by počulo pochvalu, a to nielen od príslušníkov rodiny, ale aj od rovesníkov, ba dokonca pedagógov. Janke nebolo dopriate ani jedno, pretože jej sluch neustále zachytával jednostrannú a navyše aj pomýlenú pravdu.
„Z teba nikdy nič nebude," opakovali jej s takou istotou, až i ona sama uverila, že jej miesto na zemi je neisté a že žiadne poslanie nadelené nemá.
Obzvlášť šokujúce je i vedomie, že pohŕdania sa do sýtosti najedla i v škole, hoc to bola inštitúcia určená pre nevidiacich a slabozrakých žiakov. Jej zážitky z onoho obdobia sú natoľko nedobré, že bez najmenšieho zaváhania vyhlásila: „Ak budem mať dieťa, nikdy ho do tejto školy nedám."
Boh
Prielom nastal až počas štúdia na strednej škole, v rámci ktorej si zvolila odbor masér.
V období, o ktorom je reč, bola jej duša hlboko zranená, naplnená beznádejou a temnými myšlienkami. Pod vplyvom vnútorného chvenia sa odvážila pomodliť sa čosi osobné a v prosbe Bohu predniesla celé svoje trápenie.
„Bože, potrebujem pomoc. Inak to nezvládnem." Kým predtým viera prebiehala viac-menej formálne, potom sa stala niečím viac. Niečím, čo ju zachránilo, zmenilo jej pohľad na všetko, vrátane seba samej.
Boh jej poslal ľudí, dobrých a vyznávajúcich kresťanské hodnoty, ktorí ju prijali a venovali jej nielen čas, ale i duchovné poznatky.
Ako sama hovorí, vzťah s Bohom mal niekoľko etáp, a v každej z nich sa naučila viac a viac.
Najskôr dozrievala osobnostne, zrazu neodmietala možnosť vzdelávania, naopak, vzala ju a pokračovala i na vysokoškolskom stupni, uprostred ktorého skúmala zákutia sociálnej práce.
Potom spoznávala spoločenstvá, získavala kontakty na ďalších kresťanov a jej svet, dosiaľ bezfarebný, sa odrazu zafarbil.
Veľký krok
Keď dovŕšila istý vek, snažila sa z celej sily presadiť a presvedčiť mamu, že by ju mala nechať rozvíjať samostatnosť. „Dovoľ mi aspoň, aby počas tvojej neprítomnosti prišli za mnou z únie pre nevidiacich a naučili ma variť a aj iné veci," prehovárala ju, pričom zakaždým dodávala, že ak bude odpoveď zamietavá, neostane iné, len sa presťahovať.
Jej argumenty však nikto nebral seriózne, a tak sa, na prekvapenie a obdiv mnohých, skutočne odhodlala na veľký krok.
O všetkom sa, samozrejme, vopred radila s Bohom, ktorého žiadala o radu i v tom, či má budúce bývanie riešiť formou podnájmu alebo hypotéky. A On reagoval, obklopil ju spoločnosťou takých, ktorí jej poskytovali oporu, a len čo prešlo zopár mesiacov plných vybavovania, splnila, čo sľúbila, a opustila známe prostredie.
Nebolo to sladké obdobie, vyžadovalo si veľa trpezlivosti, sebazaprenia a kadečoho iného, ale Janka sa zaradila k nezávislým ženám, čo potvrdila viac ráz.
Neskôr zašla tak ďaleko, že i napriek strachu sa vydala bývať na opačný koniec Slovenska celkom sama, vstúpila do nového pracoviska a žije každodenné radosti i starosti s Bohom.
Pravidelne cvičí, navštevuje hlasovú pedagogičku, aby sa zdokonalila v speve, rada číta a má ústa plné múdrych slov. Je presvedčená, že by sme mali byť sústredení na dnešok a že by sme nemali neustále hľadať to, čo nemáme. Treba radšej vypátrať spokojnosť v stave, v ktorom nás Boh práve teraz ponecháva.
„Raz som dostala jednu radu, že sa nemám báť zlyhať. A tak sa tým riadim. Nesúdim svoje minulé chyby, pretože keď som ich kedysi urobila, nemala som terajšie poznanie," povedala Janka, ktorej príbeh je inšpiráciou a nemožno k nej pocítiť nič menej ako obdiv.
Možno vás zaujme: SKUTOČNÝ PRÍBEH Rodina Lykovcov sa 40 rokov ukrývala v ruskej tajge. Aká záhadná infekcia sa jej stala osudnou?
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies