Na Alice toho bolo priveľa. Priveľa povinností, priveľa starostí, občas aj priveľa samoty, hoci to by jakživ nepriznala, a aj priveľa neistoty, lebo veď vo svete, ktorý ledva stojí na dvoch nohách, nie je nič celkom isté.
Niežeby sa ľutovala, to nie, veď zasa bývala požehnaná aj darmi, za najväčšie bohatstvo považovala, pravdaže, dospelú dcéru, ktorá síce už obývala vlastné planéty snov, ale vzťah mali výnimočne dobrý. Na matku s dcérou až závideniahodný, za čo si od okolia neraz vyslúžili skoro až neveriaco pôsobiace pohľady a všetečné otázky.
„Alice, povedz, ako si to urobila, že ťa tvoja dcéra tak rada navštevuje?“
Alice sa usmiala, pohodila hlavou a odpovedala čosi v zmysle, že na vine je úprimnosť, lebo ony dve konverzujú o všetkom, aj o sexe, aj o zmrzline, aj o vojnách a dokonca i o Bohu.
Boh
Pokiaľ ide o posledné menované, teda o Boha, v otázke Jeho existencie sa nezhodli. Alice zaryto trvala na ateizme, zatiaľ čo jej dcéra zasa verila, že v nebi sídli Stvoriteľ všetkého.
Nehádali sa, len diskutovali, hoci Alice by tému viery pokojne vyškrtla, beztak jej na tom nezáležalo. Vo svojom postoji zachádzala tak ďaleko, že nikdy nepoužívala slovné frázy, pri ktorých by sa spomenul Boh. Bože môj, ach, Bože, to by ste v jej komunikačnom slovníku ťažko našli, vlastne by ste to tam nenašli vôbec.
„Ale raz v Neho veriť budeš, uvidíš,“ tajnostkársky prednášala dievčina, po čom vždy nasledovalo matkino krútenie hlavou a čosi podobné odfrknutiu.
Tragédia
A potom sa všetko rozpadlo. Potom sa priplazil žiaľ, obrovský, väčší než veľkomestá, strašnejší než najstrašnejšie strašidlá.
Alice zazvonil telefón, vraj dcéra mala vážnu dopravnú nehodu a leží v nemocnici, pričom jej stav označujú ako nadmieru kritický. Ona sa ponáhľala, ledva dýchala, ledva splietala jednu nohu pred druhú, ale ísť musela, lebo jej dievčatko predsa nesmie ostávať v osamelosti.
„Je nám ľúto,“ povedal so sklamaním ošetrujúci lekár, ktorý do súcitu zahrnul i zvyšok personálu, „ale zranenia boli vážne a ona im podľahla.“
Alice najskôr neverila, vybuchla do smiechu, kŕčovitého, ale predsa smiechu, lebo to nemôže byť pravda. Musí to byť nejaký žart, nepodarený a krutý. Až o niekoľko chvíľ neskôr na ňu dopadla ťarcha tragédie a rozplakala sa tak srdcervúco, tak nepredstaviteľne nahlas, že sa ju ani nikto zo stojacich blízko nepokúsil utíšiť. Ona o útechu aj tak nestála, vybehla z nemocnice, nasadla do svojho auta a dala sa do šoférovania. Zaumienila si, že bude jazdiť kade-tade, ale domov sa nevráti. Nie dnes, nie teraz. Nie takto.
Krik
V aute jej slzy tiecť neprestávali a v jej srdci sa zdvihla potreba, nevysvetliteľná a čudná. Chcela hovoriť s Bohom, aj keď Ho predtým neoslovovala, aj keď Ho odmietala. A tak začala vrieskať, kričala na Všemohúceho, vyčítala Mu, obviňovala Ho, skoro si hrdlo vykričala.
„Ako si mi to mohol urobiť?!“
Krikľavá modlitba ako keby nemala koniec, až sa stalo čosi zvláštne. Zastala, oprela si hlavu o sedadlo, vydýchla a bola by odprisahala, že je tam. Že Boh ju skutočne počuje, ba čo viac, že jej odpovedá. Že reaguje konkrétne a nahlas.
„Konečne si za mnou prišla, dcéra moja. Miláčik môj.“
Nie, so smrťou dcéry sa nevyrovnala ľahko, ak sa s takým utrpením dá vyrovnať, ale prijala Božiu útechu. Prijala Jeho bytie ako skutočnosť, verí Mu viac ako čomukoľvek. A neraz si spomína aj na dcérine vyhlásenia, v ktorých prorokovala, že z ateistky bude kresťanka.
Mohlo by vás zaujímať: SKUTOČNÝ PRÍBEH Chcel zabudnúť na ženu, ktorú miloval, a skúsil všetko. Odišiel ďaleko, aj inú si našiel. Napokon to ale vyriešil jeden list
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies