SKUTOČNÝ PRÍBEH alkoholika: Ako višňa v čokoláde

„Samotné absťáky sú strašné – potíte sa, trasiete, máte pocit, že do rána skapete, to sú smrteľné poty, zima, teplo, zima, teplo, netrafíte si lyžičku polievky do úst a pivo pijete dvoma rukami tak, že sa lakťami zapriete do stola, lebo inak by ste si vybili zuby. To sú tragické stavy,“ píše Johny v jednej z dvoch kníh, v ktorých mapuje svoj život. Tú ďalšiu pomaly chystá.

Spolužitie s opicou ho stálo niekoľko zastavení ťahov, dve liečenia a tri pokusy o samovraždu. Našťastie je stále tu a vďaka Bohu a sebe, už päť rokov stále triezvy. 

Príbeh nekončí. Keď bolo najhoršie, prosil som Boha

V prvom rade treba povedať, že Johny je veľmi inteligentný a nesmierne šikovný. V obci Gbeľany neďaleko Žiliny ho všetci poznali ako výborného študenta, ktorý súťažil v prednese poézie, výborne hral na gitare, išiel mu futbal aj spoločenské tance. Tak to pokračovalo aj na gymnáziu s malým háčikom – ako cezpoľný a dobrý študent, predseda triedy, bol niekto, koho nebrali do partie. Potreboval zapadnúť a tak fajčil, chodil na pivo, všetko zvládal.

„Svoju prvú opicu som mal ako prvák na gymnáziu, pili sme čučo. Prvá riadna opica prišla potom, čo ma kamarát pozval na pivo. Bolo ich deväť v priebehu polhodiny, domov som išiel štvornožky cez pole, samý bodliak, špinavý, mama ma domlátila mokrým uterákom,“ spomína. Kým zmaturoval, “zastabilizoval sa“ na piatich pivách denne.

Terezke ešte na vysneného koňa nenašetril, ale pracuje na tom.

Doma sľuboval, že sa polepší, vonku pil, tento život sa mu páčil. Rodičia z neho chceli lekára, on chcel byť herec. Neprijali ho, a tak putoval k ujkovi do pridruženej výroby, do pivovaru. „Bol som pri zdroji, tam už boli kvalitné opice.“ Mama po troch mesiacoch kapitulovala a poslala mu noviny s prihláškou na konkurz do košického bábkového divadla. Prijali ho, prvá otázka kolegov znela: „Piješ? A rozkázali mi rum.“

„Začínal som mať prvé absťáky. Hrávali sme dve predstavenia doobeda, a to už bez riadnej poprávky nešlo. Lebo to už boli sušáky, trasáky, nikdy som ale nevracal. Hladinu som však musel vyrovnávať celý deň, inak som nebol schopný fungovať, klepali sa mi ruky a triasol sa mi hlas.“

A tak pil stále viac, hoci mal mnoho dôvodov na radosť. Prijali ho na VŠMU, odbor bábkoherectvo, v druhom ročníku prestúpil na vytúžené herectvo, kde bola jeho hlavnou pedagogička Božidara Turzonovová. Tá si na neho s odstupom času spomína takto: „Janka – Johnyho som vnímala ako veselého študenta, ktorý si užíval (a či popíjal) bratislavský študentský život plnými dúškami, čo sa občas neobišlo bez následkov. Dodnes mi ostali v pamäti naše ročníkové skúšky, kde Johny z poschodia pavlače sugestívne, skvele predniesol monológ Doktora Faustusa z rovnomennej hry Ch. Marlowa.“

Božidara Turzonovová mu pokrstila knihu, prišli aj spolužiaci, aby ho podporili.

Johnymu sa proste darilo, len tá alkoholická opica ho držala v čoraz tesnejšom objatí a hrýzla ako besná. Ešte počas štúdií sa dostal do Fun rádia, kde zakrátko moderoval s Oľgou Záblackou legendárnu prvú erotickú reláciu Koncerty na ležanie.

„Bol som tam tri roky, potom ma vyhodili kvôli alkoholu. To už boli poriadne alkoholické valce. Mnohokrát som sa zobudil tesne pred vysielaním, v sobotu pred polnocou po tom, čo som celý deň popíjal s chalanmi. Dal som šesť borovičiek, aby som bol vôbec schopný ísť za mikrofón.“

Súvisiaci článok: ROZHOVOR s Johnym Peťkom: „Pokiaľ viem, konkrétny gén, ktorý by spôsoboval vrodenú závislosť, ešte žiaden vedec nepotvrdil. Je to skôr otázka prostredia.“

Z hlavného mesta sa vrátil domov, moderoval v rádiu, v televízii, spoluzakladal súkromné divadlo, do druhého, martinského, ho prijali tiež. Po troch rokoch ho vyhodili. Z hladinkára Johnyho sa stal kvartálny alkoholik.

„Keď bolo najhoršie, prosil som Pána Boha, aby ma vzal do nemocnice na zastavenie ťahu. Po každom takomto pobyte som nepil maximálne dva mesiace a potom som do toho znova spadol.“ 

Tri pokusy o samovraždu

V priebehu dvoch rokov prekonal šesť zastavení ťahu v nemocnici, až sa nakoniec rozhodol pre liečbu vo Veľkom Záluží. Mal 24 rokov. Nepomohlo. Vtedajšiu liečbu – daj si Antabus, zapi ho chľastom, bude ti zle, prestaneš piť – nezvládol. Chcel piť a hľadal si dôvody.

Nakoniec usúdil, že keď tu nebude, všetkým sa uľaví. Pokúsil sa o prvú samovraždu – skombinoval alkohol a tabletky. Na druhý pokus k nim pridal plyn. Do tretice si podrezal žily. Našťastie, ani jeden pokus nebol úspešný. Písal sa rok 2002, mal 32 rokov.

Chcel sa držať, potom však nastali zmeny v práci a jeho priateľka odišla do Austrálie. Opäť skončil na zastavení ťahu, ale tentoraz sa na neho usmialo šťastie. Stretol vynikajúcu psychoterapeutku, prvú manželku herca Ľuba Pavloviča, ktorá mu vybavila liečenie v Pezinku.

„Toto liečenie už, našťastie, nebolo postavené na Antabuse, ale na tom, že všetko je v hlave.“

Nad vodou ho drží dcéra Terezka, netere a pobyt v prírode.

Desať rokov abstinoval, rozchod, ťažký úraz

V roku 2003 sa vybral za sestrou do Anglicka, kde pobudol 8 rokov a celkovo 10 abstinoval. Vrátil sa do Bratislavy, pracoval ako novinár pre agentúry, rádiá a stretol novú ženu. Majú spolu dcéru Terezku. Žena pracovala, on ostal na materskej. Po roku sa rozišli a následne prišiel pri stavbe diaľničného mosta k ťažkému úrazu. A hádajte, čo? Áno, začal piť.

„Za rok som bol trikrát na zastavení ťahu, ale teraz sa už, chvalabohu, prvý rok držím, predovšetkým kvôli dcére,“ povedal mi v auguste 2017, kedy mu vyšla prvá kniha o alkoholických životných peripetiách Démon chlast I. - Nalej, hrozí vytriezvenie. Druhýkrát sme sa stretli približne o rok. To už obiehal A-kluby, aby pomohol tým, ktorí sa s alkoholom pokúšajú prestať.

„Mne tiež na liečení najviac pomohli dva príbehy mužov, ktorí už vtedy abstinovali a prišli k nám na besedu.“ Okrem toho chodil na besedy do knižníc, škôl a jeho Facebook bol zaplavený mailami od ľudí, ktorým pomáhal na diaľku.

Medzitým dopísal druhú knihu – Démon chlast II. - Nalej, hrozí absťák…! Keďže bola pandémia a cestovať nebolo múdre, vlani mi dopovedal svoj príbeh na diaľku.  

Psychicky sa zrútil, teraz pasie  a stavia

Na jeseň 2019 pokrstil voľné pokračovanie debutovej jednotky Démona chlastu, ktorá mapuje jeho alkáčsky život počas štúdia na VŠMU. 

„Je oveľa drsnejšia vzhľadom na už rozvinutú závislosť a priznám sa, že som ju mal problém dokončiť. Množstvo osobných vecí sa mi po rokoch opäť “realisticky“ premietalo hlavou a chcel som to vzdať. Nečakal som, že ma to až tak vnútorne zasiahne.“

Johny sa priznal, že keď s triezvou hlavou spomínal na svoje opilecké excesy, psychicky sa zrútil. Knižku krstil na dvakrát – v Chateau Gbeľany, vo svojej rodnej obci, a potom v Bratislave na intrákoch na Mlynoch, kde sa podstatná časť príbehu odohrala.

„Ak alkoholik úspešne abstinuje, dejú sa okolo neho zázračné veci a vesmír je k nemu naklonený. Vďaka krstu sme sa stretli takmer celý ročník herectva z VŠMU po viac ako 25 rokoch. Nechýbala ani vzácna žena a naša pani profesorka Božidara Turzonovová, ktorá mi knihu ochotne pokrstila. Bol to pre mňa a moju vtedy 11-ročnú dcérku Terezku veľmi silný emotívny zážitok na celý život, zároveň obrovská pocta a hodnota väčšia ako 10 Oscarov.“

Mohlo by vás zaujímať: SKUTOČNÝ PRÍBEH obete pedofílie: Bola som 12-ročné neviditeľné dievča a kvôli znásilneniu chcem byť neviditeľná navždy

Po krstoch opäť rozbehol šnúru besied a prednášok na tému Závislosť po knižniciach, psychiatrických ústavoch, školách… Do toho prišiel Covid a všetko už naplánované musel zrušiť. A keďže sa drží onoho starého – Zo všetkého zlého si treba vybrať pre seba niečo dobré, tak si začal predčasne plniť svoj naplánovaný sen na starobný dôchodok.

„Okrem zajacov som sa pustil do chovu nielen našich typických plemien ovečiek ako sú napríklad Valašky, ale zadovážil som si na skúšku aj kamerunské, ktoré si okoloidúci mýlia s kozami. Správny bača má mať spoľahlivého psa, a tak sa moja zvieracia rodinka rozrástla o border kóliu Jimiho. Jeden z nepísaných zákonov úspešnej abstinencie je neustále vyvíjaná činnosť a najlepšia asi manuálna práca niekde v prírode. Hlavne, aby človek nezostal sedieť doma na zadku medzi 4 stenami a nerozmýšľal o „nesmrteľnosti chrústa“.

Väčšinu času teraz venuje stavbe domčeka, na ktorý si vlastnoručne nanosil kamene.

To je obrovské riziko na zlyhanie a recidívu. Alkoholici potrebujú mať čistú hlavu. Závislosť je totiž choroba hlavy, mysle a nastavenia. Aby toho nemal málo, plánoval sa zasvätiť do chovu u nás netradičného dobytka a do leta určite splniť aj svoj sľub dcérke –  jazdeckého koňa. „Posledný rok celé dni behám okolo statku, kosím, staviam, túlam sa horami, popri tom suplujem školu. Pomáham dcére s učivom, keďže je na druhom stupni ZŠ a učia sa stále iba online, no a snažím sa byť stále nápomocný aj ľuďom a ich rodinám, ktorí sa nedokážu so závislosťou vysporiadať.“ Vzhľadom na to, že boli kníhkupectvá prakticky stále zavreté, posunul plánované vydania tretej knihy pod názvom Démon chlast III. s podtitulom „Nalej, hrozí delírium…! na neurčito.  

Rok sa s rokom zišiel – kapusta je v súdku, cesnak nasadený

Pandémia trvá, Johny sa nevzdáva. Už šiesty rok vodí tú svoju opicu na vodidle on. Podarilo sa mu vyzbierať peniaze na dcérinho koňa? Ešte stále bačuje? Ako žije dnes? Opäť sme sa spojili na diaľku a Johny nám o svojom súčasnom živote prozradil:

„Keďže sa situácia s pandémiou takmer nezmenila, tých absolvovaných besied by sa dalo na jednej ruke spočítať. Aj tie sme museli s organizátormi posúvať a presúvať aj 5-krát. A to uberá na chuti pokračovať v začatej „misionárskej“ ceste. Flintu ale zatiaľ do žita nehádžem. S ľuďmi trpiacimi závislosťou a ich rodinami je najlepšie rozprávať sa osobne, hlavne pre ten očný kontakt a reč tela. Cez mobily a sociálne siete sa dá toho „pozakrývať“ a naklamať neúrekom. My závisláci potrebujeme vyložiť karty na stôl po pravde a na plnú hubu. Inak to celé stráca význam. Naklamali sme sa, nasľubovali a nazneužívali dobrotu a ochotu ľudí pomôcť aj na tri životy. Teraz je rad na nás. Máme čo splácať našim rodinám a priateľom. Aj keď ich naštrbenú dôveru sotva získáme späť. Neustále budú žiť v strachu, že zrecidívujeme.

Mohlo by vás zaujímať: Ako sa nezblázniť. Máme tu Dušičky, blížia sa kratšie dni a o chvíľu budú Vianoce

O svojom živote napísal dva naozaj silné knihy. Tretiu chystá.

Aj preto je to nevyliečiteľná choroba, choroba na celý život. Čo sa týka jeho farmárčenia, k psovi Jimimu mu kamoš zadovážil sučku Nancy, a tak je mu veselšie.

„V ovčom stáde mi pribudli dvaja malí rohatí a už sa neviem dočkať ďalšieho vrhu. Zajacov mám momentálne 20. Dúfam, že ich neskolí zajačí mor tak ako na jar. Vlastného koňa sa mi ešte, bohužiaľ, nepodarilo zadovážiť. Viazne to na nevybudovanej stajni. Na rovinu, nestíham budovať ranč tak rýchlo, ako som si predstavoval. Robím si všetko sám „na kolene“ a po starosvätsky. Nesmierne ma to napĺňa a drží pri živote triezveho, aj keď to ide pomaly. A to je to najpodstatnejšie pre moje ďalšie úspešné abstinentské roky. Príroda, čerstvý vzduch a manuálna práca je naším nejlepším liekom. Dcérka na koňoch jazdí aj naďalej. Keď je u svojej mamy, tak na Mútniku na Liptove, a keď je u mňa, tak podľa možnosti na rodnej Koňhore, kde sa preháňa veľké stádo. Aktuálne sa chystám na svoju prvú orbu na druhom pozemku po predkoch. Rád by som si dopestoval všetko potrebné pre zvieratá a pre domácu kuchyňu. Zvykne sa u nás hovoriť: Zima sa ťa opýta, čo si robil v lete…? Kapustu už mám v súdku, cesnak som nasadil, ovce sú presťahované do nového, nasušené seno mám pod strechou, psi sa oddávajú rozkoši a snáď sa dočkám aj šteniatok a keď udrú mrazy a bude fujavica, pustím sa do dokončenia mojej tretej knihy s názvom „Démon chlast III. – Nalej, hrozí delírium“, ktorá bude mapovať moje roky po vysokej škole a moje prvé absolvované protialkoholické liečenie. Snáď mi budú anjeli aj naďalej nápomocní.  

Hrebeňovka s Terezkou.

Už zajtra vám s Johnym prinesieme zaujímavý rozhovor o kľúčových pojmoch alkoholika, ako je zastavenie ťahu, čo znamená liečiť sa, ale neprepiť Antabus, ako a či vôbec alkoholik premýšľa, prečo je také ťažké prestať a ako sa to dá vydržať.