Silný príbeh nevidiacej Mišky Mihokovej: Nechceli ju vziať na gymnázium, teraz píše knihy a teší sa na promócie

Na svojom konte má táto útla dievčina už tri knihy. A na pleciach naložené viac ako dosť. Kombinácia nevidiaca a Rómka jej roky dáva riadne zabrať. A možno práve to neustále mobilizuje jej húževnatosť a snahu dokázať svetu, čo sa v nej skrýva.

Keď ju štyri roky po sebe odmietali vziať na gymnázium, pretože na to vraj nemá, nevzdala sa. Napokon to vzdali oni a štúdium jej nerobilo najmenšie problémy. O chvíľku ju dokonca čakajú promócie, keďže práve v týchto dňoch štátnou skúškou úspešne ukončila štúdium masmediálnej komunikácie na univerzite v Trnave.

Ako je možné, že zbožňuje ružovú, keď nevidí?

Michaela je všetko, len nie človek, ktorý by sa ponosoval na svoj osud. To, že nevidí, nedáva okoliu nijako okázalo najavo. Prekvapí vás napríklad jej tvrdenie, že zo všetkého najviac miluje ružovú farbu. Ako je to možné?

„Moje vnímanie farieb nie je niečo, čo sa dá opísať vizuálne. Zrak som stratila ako trojročná a hoci som prvé tri roky života videla úplne všetko, nič z toho obdobia si nepamätám. Preto sa mi vnímanie farieb spája skôr s pocitmi. Keď som bola malá, dostala som na Vianoce bábiku v ružových čipkovaných šatách. Rodičia mi ju ukázali ešte pred Štedrým dňom a ja som sa na ňu chodievala pozerať každý deň, až kým nenastali Vianoce. Tie šaty ma hmatovo natoľko uchvátili, že si odvtedy ružovú farbu spájam s niečím nielen krásnym, ale aj vzbudzujúcim eleganciu a jemnosť. Rovnako je to aj s mojou druhou najobľúbenejšou farbou, s červenou. Tú mám zasa spojenú so sukňou, ktorú som nosila na základnej škole a v ktorej som zažila jeden z najkrajších dní. Rovnako ako Hana, jedna z hrdiniek mojej knihy Všetci sme cigáni, však verím, že vnímanie farieb je subjektívne a mení sa aj vekom. Odmalička nemám rada oranžovú, pretože vo mne vzbudzuje pocit niečoho odpudivého,“ objasňuje mladé žieňa, ktoré, keď prvýkrát vysielali Esmeraldu, fičalo na zelenej.

Škole dávala prednosť pred zdravím

Zrakový hendikep vníma od začiatku ako neoddeliteľnú súčasť svojej bytosti. Jednoduché to však nemá.

„Nikdy som sa nad ním priveľmi nezamýšľala. Vedela som, že som iná ako moji súrodenci, a keď nastal čas, aby som nastúpila na základnú školu a musela som odísť na internát, pretože vtedy ešte nebola možná integrácia, nechala som rodičov, aby ma tam odviedli. Ako dieťa som nevnímala negatívne dopady, ktoré hendikep má. Tie som spoznala až v puberte. Nie však negatíva z môjho pohľadu, ale z pohľadu stredných škôl, ktoré ma odmietli zobrať len preto, lebo nevidím. Nerozumela som im a stále nerozumiem. Ani vtedy som však nezvykla plakať alebo horekovať. Mrzelo ma len a stále mrzí, že spoločnosť odlišuje ľudí na základe rasy, hendikepu a rôznych iných kritérií, ktoré si sama zvolila. Vďaka postoju škôl som dlho žila v presvedčení, že musím ostatným dokazovať svoju cenu. Učila som sa viac ako ostatní, snažila som sa až tak, že som dávala prednosť škole pred zdravím, a to len preto, aby som ostatným ukázala, že aj ja dokážem to, čo oni. Postupne som však pochopila, že to robiť nemusím a dnes už nikomu nič nedokazujem,“ vraví talentovaná mladá žena, ktorá si však uvedomuje, že tu stále budú ľudia, ktorí ju budú posudzovať výhradne na základe jej hendikepu, bez ohľadu na akékoľvek úsilie. „Ja však už teraz žijem len tak, aby som bola so sebou spokojná hlavne ja sama a tiež sa učím nikoho neodsudzovať.“

Z vône knihy cíti dušu autora

Lásku k písaniu v sebe objavila ešte na základnej škole. „Jedného dňa predo mňa postavili braillovský písací stroj a keď som sa dotkla klávesnice, už vtedy som bola stratená,” spomínala Michaela, ktorá sa netají tým, že je veľká knihomoľka. “Potrebujem čítanie rovnako nevyhnutne ako dýchanie. Nezáleží na tom, aká som zaneprázdnená alebo ako veľmi som unavená, keď si sadnem a začnem čítať, celý svet zmizne a ostanem len ja a príbeh, ktorý mi autor predostiera... Mám tiež úchylku, že chodievam do kníhkupectiev, prehrabávam sa v regáloch, ovoniavam a listujem v knihách. Keby som mohla, robila by som to aj celý deň, ale to by mi už ďalšiu návštevu zakázali. (Smiech.) Nič to však nemení na tom, že vôni knihy sa nič nevyrovná. Z jej vône totiž možno zacítiť dušu autora.“

Svoj štýl označuje ako trochu melancholický, trochu špecifický, ale zo všetkého najviac emocionálny. „Chcem tým povedať, že keď píšem, každú vetu musím absolútne precítiť. Dávam do nej toľko citu, koľko som len v danej chvíli schopná. Keď plače postava, plačem aj ja. Občas na hrdinov kričím, občas nadskakujem na posteli, pretože som zvedavá, čo sa bude diať. Veľmi si želám, aby čitateľ cítil, čo som cítila ja.“

S Anitou Soul na krste jej zatiaľ poslednej knihy. Foto: Dominika Líšková

Boh je jej inšpiráciou

Miškin svet je silno prepojený s vierou v Boha. „Boh je mojou inšpiráciou vo všetkých oblastiach života. Nie je to však viera, ktorá by fanaticky nútila ostatných alebo by sa prejavovala v nejakých náboženských obradoch. Boh je môj najlepší priateľ, s ktorým sa rozprávam o krásnych, ale aj tienistých stránkach života, smejem sa s ním, ale aj sa mu sťažujem. Vo svojich knihách by som rada čitateľom prinášala pohľad na iné hodnoty. Nejde o násilné podsúvanie, ale skôr o pohľad na vzťahy, na lásku k druhým, ale aj k sebe,“ vraví dievčina, ktorej cieľom je predostrieť čitateľom svet, „v ktorom je žena viac ako telo, v ktorom je láska viac ako len sex, a kde je možné ponechať si ľudskosť aj v podmienkach, ktoré nie sú priaznivé“. „Chcela by som písať tak, aby mal príbeh okrem zápletky aj posolstvo, a aby sa nemusel Boh za mňa hanbiť.“

Vedie studenú vojnu

V bežnom živote predsa len považuje za najnáročnejšie presvedčiť ostatných, že je celkom normálna. “Viem, že to znie zvláštne, ale je to celoživotná úloha. Boj s predsudkami, stereotypnými názormi a ľuďmi, ktorí si myslia, že vidia. Sú takí, ktorí sa presvedčiť nikdy nedajú, lebo im vyhovuje žiť vo svojom presvedčení. Nikdy nemôžeme zmeniť všetkých. Ale o tom to ani nie je. Je to skôr taká moja studená vojna so všetkými prekážkami,” konštatuje talentovaná autorka, ktorá by chcela byť scenáristkou, skladať texty pesničiek, prípadne byť prvou nevidiacou moderátorkou v televízii.

Splní sa Miške ďalší sen a bude prvou nevidiacou moderátorkou? Foto: ARCHÍV