Rozhovor so Zuzanou Buchlovičovou: Kumšt je vedieť v živote prijať to, čo nemôžete mať

Tvoja pozícia vyzerá byť trochu nevďačná. Diváci tlieskajú hercom, kým ty si skrytá za kulisami... Čo je pre teba zadosťučinením v tvojej práci?

Áno, vyzerá to trošku tak. Na druhej strane, všetci sú na javisku vďaka tomu, že jednotlivé predstavenia pripravujem niekoľko mesiacov. Faktom je, že diváci tlieskajú hercom, odmeňujú ich za prácu na javisku, za to, že ich obohatili „únosom“ z každodenného života, za to, že hrali presvedčivo a publikum sa zabavilo alebo zamyslelo. Keby som potlesk divákov vnímala ako neocenenie mojej práce, nemohla by som ju robiť. Diváci totiž nie sú jej svedkami, jej svedkami sú umelci, s ktorými spolupracujem, takže to je v poriadku. Moje zadosťučinenie je preto odmena vo forme „potlesku“ od ľudí, pre ktorých to robím, a to sú práve tí umelci, ktorým zase tlieskajú diváci v hľadisku. Smutnou pre mňa preto môže byť len neúcta zo strany tých, ktorým zabezpečujem prácu. Myslím, že je fajn pochopiť svoju pozíciu, robiť čo najlepšie svoju prácu a dopriať každému úspech, vtedy je človek šťastnejší. Nemôžeme sa porovnávať, veď každý sme potrebný na niečo iné a každého práca je dôležitá, len niektorá je pre verejnosť viditeľnejšia a niektorá menej. 

Pred desiatimi rokmi si založila vlastnú jazykovú školu, dnes vedieš jednu z najúspešnejších umeleckých agentúr na Slovensku, sú to dve odlišné oblasti.

Dostala som schopnosť byť šťastná v akejkoľvek práci a do každej sa ponoriť naplno a vychutnať si v nej všetko, čím ma môže obohatiť. Tieto dve oblasti vyzerajú na prvý pohľad odlišne, ale spoločného menovateľa majú v tom, že v obidvoch niekoho alebo niečo manažujem a organizujem, takže v jadre sú to veľmi podobné činnosti, ktoré vyžadujú tie isté danosti... V mojom živote som prešla rôznymi oblasťami, keďže som študovala psychológiu s angličtinou, pracovala som chvíľu aj v protialkoholickej liečebni v Prahe a aj to ma veľmi bavilo... Hlavne aby to bolo s ľuďmi, pestré a podnetné! Aj keď práve práca s ľuďmi mi niekedy najviac zaťažuje nervovú sústavu...

Ako si sa dostala do umeleckej sféry?

Bola som oslovená jedným menším divadlom v Bratislave, či im nepomôžem s predajom ich predstavení a pravdupovediac ani neviem úplne presne, prečo ich to vtedy napadlo... Zrejme kvôli tomu môjmu zanieteniu pre divadlo, ktoré mám odjakživa v sebe. A takto sa to celé začalo.

Bola to veľká výzva vybudovať si v umeleckej „brandži“ rešpekt alebo postavenie?

Ja som ani netušila, že si niečo budujem, ono sa to vlastne akoby celé vybudovalo samé. Nemala som nejaké jasné ciele, len som začala robiť veci, ktoré ma bavili a snažila som sa ich robiť čo najlepšie, a potom si ma ľudia odporučili medzi sebou a tak som robila čoraz viac projektov. Začala som spolupracovať so skupinou Fragile, popritom som si začala „požičiavať“ divadelné predstavenia z divadiel, až sme sa spojili s Martinom Mňahončákom, s ktorým si už produkujeme naše vlastné predstavenia. Nevnímala som tam vtedy nijaké výzvy. Rozumiem nevyhnutnosti konkurencie, ale už keď som mala jazykovú školu, nemíňala som svoju energiu na zisťovanie informácií ohľadom konkurencie. Sústredím celú energiu na to, že si robím svoju robotu čo najlepšie a mám len bežný prehľad o tom, kto robí podobnú prácu ako ja, a aj to hlavne kvôli tomu, aby som rozumne plánovala dané akcie a nepreberali sme si navzájom divákov, lebo vtedy je to deštruktívne pre obidve strany.

(S Jurajom Lojom a s Braňom Deákom)

Prinášate divadlo do najrôznejších kútov Slovenska. Je rozdiel medzi divákom napríklad vo Vranove nad Topľou a divákom v Bratislave?

Je to individuálne, ale v princípe tým, že divadlo je dostupnejšie ľuďom v Bratislave, sú naň zvyknutí, niektorí presýtení, pre niektorých je to len jeho zovšednenie. Je dosť viditeľné, že tie vzdialenejšie, prípadne menšie mestá majú otvorenejších divákov vo vyjadrovaní spätnej väzby. No aj tak by som to úplne nezovšeobecňovala, lebo aj v Bratislave sú diváci, ktorí sú vďační a vedia si divadlo vychutnať. Zaujímavé je pozorovať rôznosť typov publika! Niekde to, keď sa na predstavení zabávate, je vnímané pohoršujúco, akoby ste rušili, ale herci to veľmi potrebujú, "cítiť diváka v hľadisku". Tak sa nám stalo aj to, že publikum bolo celý čas ticho, neponúklo ani smiech, ani potlesk, lebo hru vnímalo sústredene a pocity vyjadrilo až na konci burácajúcim potleskom, ale herci boli celé predstavenie spochybnení, či diváka bavia...

Pripadáte mi ako taký novodobý kočovnícky súbor, keďže ste stále na cestách. Je to správne prirovnanie?

Je to také zábavné pomenovanie, „kočovnícky súbor“, ale v podstate kočujeme. Niekedy „len tak poblíž“ a niekedy aj niekoľko sto kilometrov do vzdialenejších destinácií.

Mnohí z hercov, s ktorými spolupracuješ, nakrúcajú seriály, hrajú v kamenných divadlách, je náročné ich zorganizovať?

Je to menej náročné ako som čakala. Najnáročnejšie je zorganizovať na jeden termín ľudí, ktorí sú zamestnaní v kamennom divadle, pretože tým, že divadlo je ich zamestnávateľ, má prednostné právo obsadzovať ich do svojich hier. Preto musím vždy čakať, kým si divadlo spraví vlastné hracie a skúšobné plány. Ale s hercami, ktorí sú na „voľnej nohe“ je to jednoduchšie a chvalabohu, takých „mám“ viac.

Podľa čoho si vyberáte divadelné hry? Aké témy vás zaujímajú?
 

Snažíme sa prepájať to, čo chceme my s tým, čo baví divákov. Dnes je dopyt hlavne po komédiách. Ja som náročnejšia diváčka, bez problémov znesiem aj ťažšiu filozofickú hru, milujem hry o vzťahoch, vnímam psychológiu ľudských postáv, ale nemôžeme si momentálne dovoliť takú vyprodukovať, lebo mi ju kultúrne domy nevezmú, nepredá sa. Je mi to ľúto, ale hlbšie témy nie sú „v kurze“. Preto sa snažíme vyberať témy, pri ktorých sa dá zrelaxovať a zasmiať, keďže takto si to želá väčšina. Tí, čo si napriek životu plnému stresu vychutnajú aj náročnejší žáner, chodia do kamenných divadiel, ktoré si stále uchovávajú aj tento druh predstavení napriek tomu, že sa boria s nižšou návštevnosťou.

S Martinom Mňahončákom ste založili spoločnosť Kumšt Production. Manažérka a umelec je zrejme ideálne pracovné spojenie. Kde a ako vznikol tento nápad?

S Martinom sme spolupracovali pri inscenácii Láááska, kde som pripravovala a realizovala šnúru predstavení po celom Slovensku. Martin účinkoval v hre a to bola naša prvá umelecká spolupráca. Ešte predtým som ho ale oslovila, aby bol tvárou mojej jazykovej školy. Spolupráca s ním mi pripadala vždy veľmi prirodzená, rozumiem "jeho jazyku", máme rovnaký umelecký vkus aj pohľad na to, čo chceme robiť, aký charakter má naša firma mať, vieme spolu komunikovať. Martin je kombináciou umelca a obchodníka a ja som zase zbehlejšia v tých organizačných veciach, plus mám pomerne veľa kontaktov, ktoré nám pomáhajú realizovať predstavenia vo veľa mestách na Slovensku. Martin má na starosti umelecký vznik predstavenia, výber hry, ja už potom realizáciu celej „šnúry“. Všetky rozhodnutia však robíme spoločne, keď niečo chcem urobiť, dám mu to na schválenie a rovnako on mne, vždy je to vzájomne odsúhlasené. Nerobíme to preto, že musíme, ale preto, že to robí dobré ovzdušie a podporuje to vzájomnú dôveru. Keďže je známe, že spojenie viacerých ľudí v jednej firme končieva často rozchodom, je dôležité pestovať si vedome túto dôveru, aby sme ten rozchod čo najviac oddialili. Chceme spolu zrealizovať ešte veľa pekných hier. Mne momentálne táto spolupráca vyhovuje a kým nám to funguje a rozumieme si, užívam si každý deň, kedy niečo spolu tvoríme.

(S Martinom Mňahončákom)

Čo bolo vaším prvoradým cieľom?

Prvoradým cieľom bolo vytvoriť kvalitné divadlo, ktoré sa bude páčiť nám aj divákom, pracovať s umelcami, ktorí ovládajú svoj kumšt a robia ho zodpovedne, cítia divadlo a rozumieme si spolu aj ľudsky. Nie je ľahké nájsť tú hranicu, aby sme neskĺzli do žiadneho extrému, stále sa profilujeme...

Koľko spoločných premiér máte za sebou?

V portfóliu máme inscenácie „Kumšt“, „Aj muži majú svoje dni“ a v máji sme mali premiéru novej hry „Chlieb s maslom“.

Okrem spolupráce s Martinom Mňahončákom vedieš aj vlastnú firmu Fluent Production a špeciálne inscenáciu „Nevyliečiteľní“ hráte niekoľko rokov, čo sa málokedy stane aj v kamennom divadle. Čomu vďačí za úspech?

„Nevyliečiteľným“ sa venujem asi tri-štyri roky. Táto hra bola realizovaná zhruba pred desiatimi rokmi, po istej pauze sa inscenácia dostala do mojej agentúry, keď mi ju ponúkol Kamil Mikulčík. Je to veľmi „chutná“ komédia s výborným hereckým obsadením, diváci ju majú radi. Helenka Krajčiová a Kamil Mikulčík v nej stvárňujú psychológov, ktorí by skôr sami potrebovali odbornú pomoc. Csongor Kassai je vzorkou človeka, ktorý sa nevie úplne v tomto svete zaradiť do spoločnosti a tak skúša rôzne druhy vzťahov a nevie, či ho má zlákať prirodzený cit, alebo má myslieť na život aj prakticky a žiť ako väčšina ľudí na tejto planéte. Vtipná téma a výborné výkony nielen Helenky, Kamila a Csongora, ale aj Lenky Barilíkovej Spišákovej a Otta Culku, ktorých pre toto predstavenie vybral režisér Miško Spišák, sa stretávajú s veľmi pozitívnou spätnou väzbou u divákov.

Táto hra otvára mnohé kontroverzné témy, stretli ste sa niekedy s negatívnymi reakciami?

Vyslovene s negatívnymi reakciami nie. Sú mestá, ktoré si prísne strážia, aby hry, ktoré tam uvedú, nemali sexuálny ani vulgárny nádych. Hrali sme to aj v týchto mestách a publikum bolo naozaj spokojné. Samozrejme, že vždy sa môže nájsť niekto, kto sa napríklad pri téme homosexuality necíti komfortne, dôležité ale je, akým spôsobom je konkrétna téma podaná. Keď je to s vkusom a nie vulgárne, keď to má istú dávku humoru a nepreniká to do intímnej sféry diváka, ľudia prijímajú aj kontroverznejšiu tému, lebo ich neuráža.

Okrem množstva manažérskej roboty vraj dokonca ešte aj varíš hercom večeru na jednotlivé predstavenia. Zaslúžia si takéto gesto?

Po rokoch spolupráce s rôznymi typmi umelcov ma láka povedať, že si nezaslúžia! (smiech) Ale ublížila by som tým, ktorí mi vracajú všetku energiu, ktorú som do toho vkladala, ktorí to stále ocenia a tešia sa z toho. Úprimne poviem, že toto je skôr minulosť, doma uvarené jedlo je v poslednom čase už luxus a má to viac dôvodov. Prvým „demotivátorom“ boli rôzne stravovacie návyky umelcov. Veľa ľudí už neje napríklad múku, cukor a keď chcem ulahodiť im, neulahodím zase tým, ktorí si pýtajú „niečo normálne“. Ďalším „demotivátorom“ bol nedostatok času, naozaj mám toľko práce, že by som si musela vybrať, či budem variť, alebo budú mať umelci prácu. Prosto už to nestíham, takže väčšinou zabezpečujem jedlo z reštaurácie, tam si objedná každý podľa svojej chuti a spôsobu stravovania.

Čo je podľa teba v živote najväčší kumšt?

Najväčší kumšt je podľa mňa prijať v živote veci, ktoré nemôžete mať a tešiť sa zo života aj  napriek nedostatkom, ktoré trápia vašu dušu. Na druhej strane po svete chodí veľa ľudí, ktorí sú nešťastní a bojujú s problémami, ktoré vlastne reálne ani nemajú. Tak si ich vyrábajú sami, pretože ich chcú mať, aby mohli byť stále nešťastní. Kumšt je naučiť sa vidieť, že človek má vlastne všetko a možno aj viac ako potrebuje k životu, ktorý tu má odžiť. A v neposlednom rade, kumšt je vedieť naozaj si vážiť náš život. Je to náročné.

(Chlieb s maslom: J.Loj, M.Mňahončák, B.Švidraňová a B.Deák)