ROZHOVOR so Samuelom Hošekom: Pre umelca je najdôležitejšie zanechávať stopu

Rozmýšľal som, do ktorej kategórie umelcov by som ťa zaradil, ale veľmi sa mi to nepodarilo, pretože si jednoznačne multitalent, spevák, herec, performer a grafik...

Vyrastal som v rodine umelcov. Moji rodičia sú klasickí hudobníci, hrali v orchestri. Pamätám sa na útržky z detstva, ako sa hrám na koberci a počujem z vedľajšej izby zvuky huslí a violy. Veľmi rád som kreslil už ako dieťa. V škôlke som niekedy celú dobu len sedel za stolom a musel som ostatným spolužiakom kresliť obrázky. Používal som tenké čierne perá, opakoval som po mojej tete, ktorá sa tiež venuje kresleniu. Malo to výhodu, že som sa nikdy nenudil. Keďže som študoval na osemročnom gymnáziu, vytvoril som si sám pre seba individuálnu umeleckú školu. Takmer celé vyučovanie som vždy prekreslil. Veľmi rýchlo som našiel svoj štýl.

Aký bol tvoj štýl v detstve, čo ťa tak priťahovalo?

Kedysi som veľmi chcel robiť muzikál. Fascinovalo ma prepojenie tanca, hudby, spevu a herectva. Všetko ma to bavilo. Už asi od piatich rokov som neustále pozeral MTV, poznal som všetky videoklipy. Frajer mojej sestry mi vytvoril špeciálny kábel, ktorý som mal prepojený z televízie na hifi vežu a mohol si na kazety nahrávať pesničky, ktoré práve hrali v televízii. Vyrábal som si z drôtu mikrofón, taký ten na ucho, aký mal Michael Jackson a pripravil som aj lístky ako vstupenky na koncert. Nastrihal som papieriky a nožničkami som vybodkoval časť, ktorá sa dala odstrihnúť ako ústrižok. Už odmalička som bol posadnutý detailmi.

Bol si očarený muzikálom, ako si sa neskôr dostal k jazzu?

Po čase som zistil, že muzikál vôbec nie je pre mňa. Ani hlasovo, ani priestorovo. Rád som vymýšľal svoje spevácke linky, obmieňal frázy, hral sa so slovami a to sa v muzikáli veľmi nerobí. Tam je určená presná forma skladby, nie je tam veľa miesta pre improvizáciu. Po čase som zistil, že to čo robím, asi najviac inklinuje k jazzu. Všetky hudobné legendy ako sú napríklad Stevie Wonder, Christina Aguilera, Lady Gaga majú základy z gospelu a jazzu. A preto som sa vlastne rozhodol pre štúdium jazzu, aby som bol dobrý hudobník, nie len spevák – interpret.

Čiže si chcel stavať na pevné základy, to sa dnes veľmi nevidí...

Je doba, keď sú mladí ľudia netrpezliví a z jedného dňa na druhý sa chcú stať DJ-mi, tanečníkmi, spevákmi alebo podnikateľmi.... Mnohým ľuďom sa to aj darí, ale je otázne, ako dlho im to vydrží. Ja osobne si myslím, že je veľmi dôležité mať pevné a dobré základy. Aj keď robím veľa vecí, snažím sa ísť do hĺbky. Od mnohých vecí som už upustil a stali sa skôr hobby , pretože človek sa dostane do bodu, keď si uvedomí, že sa musí zamerať na určitý smer a v ňom byť dobrý. Ale nič neľutujem. Skúsenosti z divadla a tanečných hodín mi priniesli komplexné videnie.

Študoval si na prestížnej škole Xavier High School v USA, aká to bola skúsenosť pre teba?

Amerika bola pre mňa obrovská skúsenosť, bol to najťažší a zároveň najkrajší rok v mojom živote. Mal som 16 rokov a podarilo sa mi získať ročné štipendium na škole, ktorá patrí medzi 50 najlepších súkromných škôl v celej USA. V Amerike je všetko možné, stále sa snažím myslieť na ten ich optimizmus, aj keď je to na Slovensku niekedy veľmi ťažké. Ľudia u nás pristupujú k problémom automaticky negatívne s odpoveďou „Nedá sa!“... Vždy sa snažím hľadať možnosť, ako sa to dá, vždy ide o postoj. Američania vedia každé negatívum otočiť na pozitívum, to je skvelé. Toto bola jedna z kľúčových vecí, ktoré som sa od nich naučil.

Ako si zapadol medzi spolužiakov v USA? Vedeli vôbec, odkiaľ prichádzaš?

Medzi americkými spolužiakmi bolo najprv veľmi ťažké presadiť sa. Nikto si nás, Európanov, nevšímal a brali nás ako nejakú spodinu. Pre mňa osobne bolo veľmi ťažké vyjadriť samého seba takého, aký som. Mám svoj osobitý humor, ktorý mi niekedy pomáha získať si ľudí, no byť sám sebou v cudzom jazyku, hlavne keď ho ledva ovládate, je fakt náročné. Spoznal som veľa dobrých ľudí, ktorí vedeli čo-to o Slovensku a o Európe, ale potom aj takých , ktorí vôbec netušili, odkiaľ pochádzam. Tým som nahovoril blbosti, že na Slovensku žijeme na stromoch a že raz do roka máme tradíciu, že sa umývame celá rodina spolu. Vysvetľoval som im, že školský systém v USA je veľmi progresívny, pretože my na Slovensku sa učíme pracovať na poliach, začíname školu  pred svitaním. Ako záverečný test v prvom ročníku na strednej musíme chytiť  na poli sliepku a v druhom prasa a keďže som ho nechytil, poslali ma vzdelávať sa do USA... Všetko mi uverili. Samozrejme, potom som im povedal pravdu, ale už sa so mnou veľmi nekamarátili...

Momentálne študuješ v Prahe VOŠ Jaroslava Ježka. Chodí tam hudobná elita...

V Prahe je to pre mňa neustála výzva. Doslova som sa v škole naučil byť „handrou“ a zvykol som si, že niektoré veci neviem spraviť na prvý, na druhý, ani tretíkrát. V umeleckej sfére je človek stále sledovaný, porovnávaný a kritizovaný. Človek si potom už nejako zvykne a je to veľká výhoda v reálnom živote. Málokedy sa urážam a prijímam veci otvorenejšie, pretože som už zvyknutý na každodenné hodnotenie. Máme jednu učiteľku spevu z Poľska, robíme s ňou veľmi zvláštne cvičenia, niekedy štekáme ako psy...

Pred tromi rokmi si získal Cenu poroty na významnej celoeurópskej súťaži Riga Jazz Stage, dodalo ti to viac sebavedomia?

Bol to jeden z mojich najintenzívnejších zážitkov. Išiel som tam ako taký nesmelý Slovák, uvedomil som si to pri ostatných finalistoch z celej Európy. Myslím si, že v Slovákoch je ešte stále vštiepená prehnaná skromnosť, neistota, máme akýsi komplex menejcennosti. Napriek mnohým skúsenostiam nemám pocit, že by som si viac veril, alebo že by som bol sebavedomejší, aj keď tak možno na ľudí pôsobím. Nemám rád, ak sú umelci na seba príliš zameraní. Všetko treba robiť s mierou...

Pravidelne vystupuješ na významných hudobných festivaloch, ale spevácke súťaže zatiaľ obchádzaš. Nikdy si neuvažoval nad tým, že by si sa zviditeľnil na televíznej obrazovke?

Samozrejme, že som uvažoval... Dokonca som raz bol na castingu, ale hneď som aj odišiel, pretože keď som sa pozeral na tých ľudí, cítil som sa ako na úrade práce... Najväčšou nevýhodou by boli časové a zmluvné obmedzenia, ktoré si už momentálne nemôžem dovoliť. Keby som bol na obrazovke, veľa vecí by zrejme išlo ľahšie... Ale umenie a reality show nemajú spolu takmer nič spoločné. Súťažiaci sa v šou nenaučia, ako si „ukočírovať“ svoju kariéru, ako si vybavovať koncerty, ako funguje celý business okolo toho. Mňa baví učiť sa na svojich chybách a pomaly si niečo budovať. Baví ma pretavovať moje myšlienky do vizuálu. Raz by som chcel robiť veľké produkcie klipov, mať neobmedzené finančné možnosti a realizovať svoje nápady.

V jednom rozhovore si povedal, že denne bojuješ proti rezignácii. Spolupracuješ s niekoľkými kapelami, máš svoju kapelu, kreslíš, hráš... Máš vôbec čas uvažovať nad rezignáciou pri takýchto plánoch?

Tieto myšlienky prichádzajú vždy vtedy, keď sa veci nevyvíjajú smerom, akým by som chcel... Ale to je asi normálne. Kedysi som si myslel, že budem vždy len pozitívny a usmievavý a neskôr, keď prichádzajú vážne problémy, si človek uvedomí, že sa nedá byť len optimistický. Ale asi aj to patrí k životu. Stále hľadám ľudí, ktorí budú so mnou úzko spolupracovať a mám obrovské šťastie, že sa ku mne dostávajú výnimočné osobnosti. Som za to veľmi vďačný a uvedomujem si to každý deň. Jeden výborný bubeník z New Yorku mi povedal, že pre umelca je najdôležitejšie zanechávať stopu. Odmietam byť spevák, ktorý je bábka v rukách tímu, ktorého jediným cieľom sú čísla, sledovanosť a zárobok.

Za svoje výtvarné diela si bol tiež viackrát ocenený, vystavovala ich bratislavská Audi Exclusive Gallery.

Na škole v USA som si navolil veľa umeleckých predmetov. Olejomaľbu, gospelový zbor, muzikál, kresbu... Škola mi ponúkala veľké možnosti, tak som sa snažil využiť každú šancu a ani neviem ako, vyhral som každú súťaž, ktorej som sa zúčastnil. Bol som šťastný, že sa mi podarilo uspieť aj na celoštátnych súťažiach, či už vo výtvarnom umení alebo v hudbe. Odrazu ku mne začali pristupovať úplne inak, nie ako dovtedy ku chalanovi z rozvojovej krajiny... Pýtali sa ma, či je každý na Slovensku úžasný v spievaní, kreslení a v matematike... Našťastie som týmto falošným chválam neuveril. Keď som prišiel naspäť na Slovensko, na hodine matematiky som na písomke rátal objem lopaty namiesto objemu lopty, keďže som si zle prečítal zadanie. Všetci mali v písomke nakreslenú kružnicu, len ja lopatu...

Electric Sabina je tvoj „vesmírny úlet“. Ako by si nám priblížil tento projekt?

Je to hudobno-vizuálno-pohybový happening, nazývame ho „holografický obraz ženy“. S týmto zoskupením vystupujeme na netradičných miestach, kde môžeme pracovať s interakciou náhodného publika, ktoré sa ocitne priamo v dianí Electric Sabiny. Sabina môže vyznieť ako prvý plán, ale netradičným spôsobom reagujeme na súčasné dianie, či už v kultúre, televízii alebo v politike. Je veľmi ťažké to opísať, treba to vidieť. Buď ľudia Sabinu milujú, alebo nenávidia. Najviac ju však majú rady deti.

Pred pár dnami si ti vyšiel nový singel, „Phone Call“...

Tá pesnička vznikala ešte počas môjho výmenného štúdia v USA. Občas som telefonoval kamarátke do Nebrasky, ktorej sa diali zvláštne veci v rodine, v ktorej bola umiestnená. Vtedy mi napadlo, že napíšem pesničku o telefonáte „odnikadiaľ“... Ale je to aj o tom, ako sa rozhodujeme vo svojom živote vo veciach, o ktorých aj tak rozhoduje čas. Bola to veľmi príjemná spolupráca so všetkými kolegami a som za ňu veľmi vďačný, aj za ich trpezlivosť. Na videoklipe som spolupracoval s Martinou Slovákovou z Cukru a so skvelými tanečníkmi a choreografmi ako Lacko Cmorej a Zuzana Sehnalová, ktorí nám asistovali.

S kým spolupracuješ momentálne na svojich hudobných projektoch?

Veľmi teším zo spolupráce s producentom Andrejom Hruškom zo štúdia LittleBeat, ktorý sa spolu s Martinom Šrámkom podpísali pod produkcie Celeste Buckingham, Katky Knechtovej, Lucie Bílej a mnohých ďalších. Začali sme spolu pracovať na vlastných veciach, veľa sa od seba učíme. Aj keď je skôr učiteľom Andrej mne, myslím, že si navzájom odovzdávame veľa inšpirácií. Momentálne pripravujeme môj debutový album.

Pre začínajúceho hudobníka môže byť náročné manažovať sám seba, aj keď je očividne výrazný talent...

Áno, je to náročné po všetkých stránkach, na druhej strane - veľa sa pritom učím. Aj keď som ešte na veľa vecí sám, postupne sa moja cesta kryštalizuje a prichádzajú ľudia s pomocou. Najviac by som sa však tešil sponzorským darom, aby bola moja produkcia čo najkvalitnejšia. Momentálne všetko, čo zarobím, investujem naspať do seba. Myslím, že je to správne, ak chce človek vo svojej tvorbe napredovať.

S tvojou jazzovou kapelou Samuel Hošek Jazz Band hráte zase súčasné hity v jazzových aranžmánoch, je to dnes veľmi populárne.

Áno, má to celkom úspech, fungujeme na princípe „post modern jukebox“. Hráme napríklad Adele, Miley Cyrus alebo Linkin Park...

Aký je tvoj najsilnejší hudobný zážitok z poslednej doby?

Ako vokalista som absolvoval Fifty Fifty Tour s Luciou Bílou. Bol to fascinujúci a nezabudnuteľný zážitok, že som mohol byť súčasťou takej veľkej show a vystupovať pred vyše 7000 ľuďmi. Dokonca som jej daroval obraz k narodeninám, bola to pre mňa veľká pocta.